Drahoslav Mika

Сергей Александрович Есенин   
 
Táňa a Kosťa, deti Sergeja Jesenina a Zinaidy Rajch – a ich potomstvo

(Tento článok nadväzuje na osudy Zinaidy Rajch – viď samostatný článok) 

          Tatianu a Konstantina, deti Sergeja Jesenina a jeho manželky Zinaidy Rajch adoptované Vsevolodom Mejerchoľdom deložovali (či presnejšie – vyhodili)  z rodičovského bytu do 48 hodín po zavraždení ich matky. V ich byte sa „usalašil“ osobný šofér Beriju a mladá pracovníčka NKVD (Nacionaľnyj komitet vnutrennich del – Národný výbor pre veci vnútorné, predchodca KGB –  obdoba štátnej bezpečnosti v ZSSR)

Tatiana mala 21 rokov a maličké dieťa na rukách, Konstantin (Kosťa) o dva roky menej…

V prvej fáze žili deti pravdepodobne s Mejerchoľdom, avšak aj ten bol vo februári 1940 zastrelený. (Na nejaký čas sú pre mňa osudy detí zatiaľ neznáme…)
 
          Tatiana Sergejevna Jesenina, 20.5.1918 v Orle – 6.5.1992 v Taškente. Bola členkou Zväzu spisovateľov a riaditeľkou Múzea Sergeja Jesenina. Jej synovia – Vladimír a Sergej. 

          V detstve sa u Tatiany prejavoval talent výtvarný aj hudobný. Pekne kreslila, tancovala, plánovali ju dať na baletnú školu. No osudy rodičov aj tomuto stáli v ceste. 

          Počas represálií proti rodine sa jej podarilo zachrániť Mejerchoľdov archív (ukryla ho na chate neďaleko Moskvy) a začiatkom vojny ho odovzdala do opatery režisérovi, matkinmu spolužiakovi, S.M. Ejzenštejnovi. Začiatkom vojny roku 1941 bola evakuovaná do Taškentu (Uzbekistan).  (Jej synovia vravia, že šlo skôr o formu vyhnanstva a evakuácia sa hodila ako dôvod. Veď bola adoptívnou dcérou „nepriateľa ľudu“ Mejerchoľda.).  Zostala tam dlhé roky a tam aj zomrela. Po škole sa vydala za Vladimíra Ivanoviča Kutuzova  (Pozri poznámku pod čiarou)
.
.          Stala sa z nej talentovaná novinárka, spisovateľka, redaktorka. Bola iniciátorkou procesu posmrtnej rehabilitácie svojho adoptívneho otca Mejerchoľda. Zverejnila spomienky na neho a na svoju matku Zinaidu Rajch aj o svojom otcovi Sergejovi Jeseninovi. Vydala o.i. monografiu svojho otca Dom na Nikolskom bulvári. Ďalšie jej diela boli vydané posmrtne, napr. román  Žeňa – zázrak 20. storočia.
 
          „Dedko“ Sergej Jesenin, pravdaže, svojich vnukov nikdy nevidel (Ibaže by sa na nich pozeral z onoho sveta). Zomrel o veľa rokov skôr, ako uzreli svetlo sveta oni. Jedno však po dedovi zdedili určite a v súlade s prírodou – gény. A Sergej Vladimirovič navyše krstné meno po dedovi.  A vraj má aj dedovu chôdzu a postavu (nie veľmi vysoký a skôr štíhly, nosil veľkú sivú bradu). Spolu s bratom Vladimirom Vladimirovičom patria do taškentskej vetvy Jeseninovcov.  

          Ich matka si ponechala priezvisko vlastného otca aj po vydaji a ponechali ho aj vnukom. Taký bol u Jeseninovcov zvyk… (Ako sa sami vyjadrili, výhody z toho nemali žiadne, skôr nedorozumenia)
 

Zinaida Rajch s dcérkou Tatianou + Mejerchoľd, Kosťa a Táňa

          Vnukovi Sergejovi Vladimirovičovi Jeseninovi /Kutuzovovi/ (dáta neuvedené, bol však mladším z bratov) sa v škole celkom darilo. Bol výborný v matematike a výborne hral šach. Zvolil si však inú cestu – zaimponovali mu hory. Jeho otec Vladimír Ivanovič Kutuzov pracoval v banskom priemysle a prinášal  chlapcovi vzory rôznych hornín. A známy geológ Ivan Popov mu pútavo rozprával príbehy geológov z hôr. 

          Mladý Sergej Jesenin (vnuk) sa spočiatku venoval horskej turistike. Potom sa dal na horolezectvo. Zdolával sedemtisícovky (Štíty Komunizmu, Korženevskej, Lenina,…). Každoročne sa staval uzbeckým majstrom športu v tomto odvetví. Prelozil celý Ťaň – Šaň. Všimla si ho armáda. Stal sa horským trénerom výsadkárov a špeciálneho druhu pechoty. Okrem toho bol vedúcim inžinierom bezpečnosti práce  v stavebníctve. Prednášal  v Polytechnickom inštitúte a rôznych zariadeniach súvisiacich so stavebníctvom. Pre armádu pracoval desať rokov. Potom sa rozhodol pre geodéziu. Pracoval na demarkácii hraníc s Čínou. Vtedy sa ešte spolupracovalo aj so spriateleným Afganistanom.
 

Tatiana Jesenina so synom Voloďom, Taškent 1948 a 70-te roky

          Jeho brat Vladimír Vladimirovič Jesenin / Kutuzov (starší z bratov, narodený asi v 1937 roku)  sa tiež venoval alpinizmu a horským, športom. Má syna Ivana s vysokoškolským vzdelaním, ktorý je podnikateľom. 

          Po rozpade ZSSR sa život v Uzbekistane stával čoraz zložitejším. Preto sa Jeseninovci rozhodli pre Moskvu. Tam však nemali nič. Sovietska vláda skonfiškovala po ich predkoch tri byty. Sergej sa rozhodol napísať Lužkovovi (Jurij Michajlovič), vtedajšiemu primátorovi Moskvy. Lužkov pomohol – pridelili im neveľký trojizbový byt. Pre početnú trojgeneračnú rodinu (deti, vnuci)  to však bolo málo… 
 
          Sergej Vladimirovič, syn Vladimira Jesenina / Kutuzova  je ženatý, manželka sa Volá Tatiana Alexejevna, majú spolu dve dcéry – Zinaidu a Annu, Jeseninove pravnučky (už úctyhodné dámy).  Obe sú vydaté, avšak aj ony nesú priezvisko po svojom pradedovi. 
 
          Zinaida je od Anny staršia o 9 rokov (nar. asi 1963) Vyštudovala biológiu, avšak preorientovala sa na astrológiu. Zaoberá sa osobnými predpoveďami, radí ľuďom, či majú zmeniť zamestnanie, či sa majú presťahovať do inej krajiny, pomáha im prijímať dôležité osudové rozhodnutia. Okrem toho prednáša Tchaj – či – tsuaň  (možno prepis z ruštiny nie je presný) – riadenie osobnej vnútornej energie a zároveň jedno z východných bojových umení. 
 
          Anna (nar. 17.1.1972) vedie život umelca na voľnej nohe. Je maliarka. Ak jej však chýbajú peniaze, prijme akúkoľvek prácu. Sama sa smeje, že pracovala ako účtovníčka cenných papierov, hoci s matematikou sa vôbec nepriatelí. Tiež vravia, že zo svojho  priezviska ani pôvodu ťažiť nemohli. Jesenin bol predsa „nespoľahlivým, dôvery nehodným“ básnikom. (V školách, aj našich, sa o ňom dlhé roky mlčalo.) Jeho potomkovia boli neustále pod dozorom „špeciálnych služieb“. Aj medzi radovými čitateľmi básnika sa našli nielen jeho obdivovatelia, ale aj závistlivci či priamo nepriatelia. 

          Anna má dcéru Darju, nar. 20.4.1991, teda básnikovu pra-pravnučku. 
 
          Obe sestry, Zinaida aj Anna, robia aj dnes všetko pre to, aby priblížili ľuďom svojho deda takého, akým skutočne bol. Nefalšovaného ani z jednej ani z druhej strany. Jeho osobnosť často spájali iba s ruskou prírodou a alkoholom. Film a aj seriál o ňom (v hlavnej úlohe so Sergejom Bezrukovom) tiež deformuje pohľad na básnika. (O tom ale v inom článku)
 
          Konstantin Sergejevič Jesenin, (Kosťa), syn Jesenina a Zinaidy Rajch, o dva roky mladší brat Tatiany Sergejevny. 3.2.1920 v Moskve – 26.4.1986 tamtiež. (Vraj prvý Jesenin s čiernymi vlasmi, ostatní boli blond, bol teda po matke). Niektoré pramene o ňom hovoria ako o nemanželskom dieťati. Asi preto, že keď sa narodil, manželstvo jeho rodičov netrvalo. To isté hovoria o Georgijovi / Jurijovi, synovi básnika a Anny Izrjadnovej. 

Kosťa a Táňa

         (Podľa jedného materiálu Konstantin Jesenina otcom nikdy nenazýval, pre neho bol otcom adoptívny otec Mejerchoľd. Keď ich navštevoval Jesenin, Konstantin bol ešte melé dieťa…)

          Po zavraždení jeho matky Zinaidy Rajch ho k babičke Tatiane Fjodorovne do Konstantinova (Konstantina do Konstantinova…), kde nejaký čas žil.  

Pôvodne vyštudoval stavebné inžinierstvo a pracoval v moskovských stavebných organizáciách Glavmosstroj a Gosstroj RSFSR.  To, že jeho otcom je Sergej Jesenin, a kto to vlastne ten Jesenin je, si uvedomil až ako asi dvadsaťročný. Spomienky na neho mal iba matné. Preto sa začal vypytovať príbuzných, ktorí ešte žili. Veľmi mu pomohla zorientovať sa v rodinných vzťahoch Sofia Jesenina (Tolstaja), posledná manželka Sergeja. Odvtedy sa začal zaujímať aj o jeho dielo a ako študent aj sám napísal niekoľko básní. Začal si otca vážiť. 

          Pomáhala mu Sofia aj počas štúdia. Veľmi mu však ako študentovi pomáhala Anna Izrjadnova, ďalšia z otcových manželiek. Sama žila veľmi skromne, no ak mala, podelila sa s ním o jedlo. Na front mu posielala fajčivo, teplé veci. Do vojny sa prihlásil ako dobrovoľník roku 1941. Po jednom ranení ho vyhlásili za mŕtveho. Zachránila ho však sestrička z iného pluku. Ako účastník Veľkej Vlasteneckej vojny (druhej svetovej) bol tri razy ranený a tri razy bol vyznamenaný Rádom Červenej hviezdy. Ten tretí dostal až niekoľko rokov po vojne. 
 

Konstantin Sergejevič Jesenin

          Jeho láska k futbalu však bola silnejšia ako k „stavbárine“. Futbalovou štatistikou sa zaoberal už od 30. rokov. Adoptívny otec Mejerchoľd aj iní mu už v detstve prinášali športové noviny a časopisy, neraz aj zahraničné. On si ich triedil, vypisoval si z nich údaje,… Nakoniec to prerástlo do celoživotnej záľuby Stal sa športovým novinárom a štatistikom so zameraním hlavne na futbal. 

          Od roku 1955 bol spolupracovníkom novín Sovietsky šport, Moskovský komsomolec, Futbal, časopisov Športové hry, Telovýchova a šport. 

          Roku 1963 sa v novinách Moskovskij komsomolec stal iniciátorom každoročnej súťaže o najkrajší gól sezóny, ktorý padol na moskovských štadiónoch. 

          Stal sa dlhoročným zástupcom predsedu komisie propagandy Federácie futbalu ZSSR.  

          Vydal niekoľko kníh, napr. Moskovský futbal, Spartak Moskva, Futbal – rekordy, paradoxy, tragédie, senzácie, Futbal – Národné mužstvo ZSSR (Sbornaja komanda).
 
          Prvou jeho manželkou bola Jevgenija Fjodorovna Ščerbakova, s ňou mal dcéru Marinu. 

          Druhou manželkou mu bola Sicília Markovna Jesenina. (Rodina prvej manželky ho „neprijala za svojho“, a tak sa rozviedli.)  Zosobášili sa v 1951, namiesto svadobnej hostiny si kúpili lístky do divadla na vystúpenie komika Arkadija Rajkina. Žili veľmi skromne. Ona so (svojim) synom bývala u svojej matky, on v samostatnom malom bytíku. Jej syn mal Konstantina rád, písal básničky, prosil Konstantina, aby ich spolu čítali. Ten však chlapca stále odstrkoval. Nenašiel si k nemu duchovnú cestu rodiča. Sicília v sedemdesiatych rokoch pracovala v Maďarsku. V 1980. roku sa rozišli.          . 

          Zomrel Konstantin 26.4.1986 a je pochovaný na rovnakom moskovskom cintoríne ako jeho otec Sergej Jesenin, teda na Vagaňkovskom. 
 
          Konstantin má dcéru Marinu Konstantinovnu Jeseninu (jedinú vnučku Sergeja Jesenina) . Marina skončila polygrafický inštitút. Je literárne činná, píše básne aj prózu. Publikuje v novinách a časopisoch. Má syna Dmitrija Poľakova. Sergejovho pravnuka. 

          Dmitrij Alexandrovič Poľakov je asi prvý z „klanu“, ktorý nenesie básnikovo priezvisko. Už ako 24-ročný sa stal doktorom filozofických vied. Je profesorom, žije aj pôsobí v zahraničí. Je vraj „nejeseninovsky“ vysoký. 
 
 
Дай, Джим, на счастье лапу мне / Собаке Качалова  .- Podaj mi, Džim, labku pre šťastie / Kačalovovmu psovi  – zhudobnené 



 
Jesenin má narodeniny – spomienková pieseň  (spieva Ľudmila Zykina)

 
 
……………………………………………………………………………………………..

Berija so Stalinovou dcérou

 .
.
.
.
Berija:  Lavrentij Pavlovič Berija, 1899 – 1953, sovietsky politik gruzínskeho pôvodu,  Stalinov blízky spolupracovník a zodpovedný za jeho čistky, pracoval v najvyšších funkciách ministerstva vnútra. Po Stalinovej smrti obžalovaný zo špionáže a sprisahania, odsúdený a popravený.
 
Vladimir Ivanovič Kutuzov, manžel Tatiany Sergejevny, Jeseninovej dcéry. Ako študent roku 1938 spolu s bratom Ivanom zatknutí, odsedeli po 9 mesiacov, potom ich po troch mesiacoch opäť zatkli a obvinili z vraždy svokry. Po štyroch mesiacoch ich prepustili. 
Ich otec, Ivan Ivanovič Kutuzov, zatknutý roku 1938, pretože odmietol zvesiť zo steny portrét svojho otca, „nepriateľa ľudu“ . Pod nátlakom potom žiadali od neho priznanie, že on je vrahom Zinaidy Nikolajevny Rajch. Bol tvrdá nátura a priznanie z neho nevytĺkli. Svojim mučiteľom nadával do fašistov… Čoskoro po prepustení ho znovu zatkli – na 5 rokov. Za vyzradenie štátneho tajomstva – komusi povedal, ako zaobchádzajú s ľuďmi vo väzení na Taganke. 
 

Taškent mesto vody + pred múzeom Sergeja Jesenina v Taškente

v múzeu Sergeja Jesenina v Taškente

zdroj  1  2  3  4  5
 
          D r  a g o     XI/2011