Drahoslav Mika

Dvaja kovboji sa nesú vedľa seba na chrbtoch koní.
-Džou, na hlavu ti sadla mucha.
-Džim, chceš povedať, že som hovno?
-To nie, Džou, ale muchy sa nemýlia.

(Mucha – Moucha – Muha – Muva – Mýga – Mosca – Muša – Muse – Mouche – Mizé – Légy – Zbura – Fliege – Flyga – Fly,…)

Ktosi múdry vymyslel, že najdlhšie s človekom žije a kamaráti sa s ním pes. Pôvodne bol pes vlkom. Len sa pozrime, čo z nádherného inteligentného zvieraťa „vyšľachtil“ človek. Pochodové atrapy! Každý slušný vlk musí takýmto zdegenerovaným príbuzenstvom pohŕdať a otočiť sa k nemu chrbtom. Presnejšie chvostom, lebo keby sa chcel otočiť chrbtom, musel by si ľahnúť.

Pes je jeden z mála pozemských tvorov, ktorý sa za pohodenú poobhrýzanú kosť z mamuta, či gorily dobrovoľne zriekol osobnej slobody a navyše pred tvorom zvaným človek panáčkuje na zadných labkách, prináša odhodené loptičky a paličky, po nociach sa pretvaruje, že nespí a stráži príbytok vodcu svojej svorky, necháva sa napchávať chémiou, aj zo seba nechá spraviť eunucha. Za mizernú smradľavú kosť. (Paralela s niektorými ľuďmi je čisto náhodná.) A to má byť to inteligentné zviera. Človek sa smeje nad jeho hlúposťou a poslušnosťou. Nedokážem si predstaviť, ako by to vyzeralo, keby psy mali svoj Brusel.  České psy by ta chodievali „brusliť“, slovenské by za týmto účelom museli cestovať na chorvátsku Korčulu. Keďže vodné korčule zatiaľ nevymysleli, museli by sa uspokojiť s vodnými lyžami alebo vodnou posteľou.

Za roky a tisícročia spolužitia sa človek od psa všeličomu priučil, všeličo od neho odkukal či odpozoroval.  Na rozdiel od psa si však človek onen Brusel vymyslel. Niet sa potom čo čudovať, že ľudia sú na seba ako psy – učenec by povedal: -Homo homini canis. (Nemám na mysli Pavla Kanisa).

No… Dosť bolo nevedeckej meditácie nad hlúposťou psa, prejdime k tvorom múdrejším, ktoré si nažívajú s človekom o niekoľko rokov meraných horami (prahory, prvohory…) dlhšie ako pes, a to aj bez podpísania dohody zvanej „eďiteléš“ za účelom vzájomnej pomoci a spolupráce pri honbe za materiálnymi hodnotami  či vykonávaním spoločných obradov pri uctievaní najvyššieho božstva – Zlatého Teľaťa. Zabúda veru aj zlatý vôl, že teľaťom bol, je a bude, pretože somáre samé na všetko nestačia. Tým tvorom nie je nikto iný ako na pohľad odporná a hlúpa mucha.  Učencami nazvaná Musca (domestica či iná -tica, pomenovaná podľa svojho vzhľadu, miesta výskytu či služobného zaradenia.) To „domestica“ znamená, že mucha si v rámci svojich možností sa schopností človeka domestikovala, tak ako si človek domestikoval kravu alebo pštrosa.

Mucha vznikla na Slovensku. To je jasné ako facka, za ktorú sa nedá nič kúpiť. Pravdepodobne sa mucha v praveku alebo ešte pred ním Slovákom páčila a spríjemňovala im ich praveký život, pretože psa ešte nepoznali, alebo sa báli, že ich pohryzie. Iba tí učenejší ich videli na jaskynných kresbách. Keďže slovo „mucha“ príliš praslovenskému uchu nelahodilo, tí jemnocitnejší ju začali oslovovať „muška“ a oslovovali tak aj svoje milované Praslovenky. To preto, lebo podobne ako mušky, aj ony si občas zaleteli za iným Praslovákom. Keď sa Praslovákovi taká Praslovenka zunovala, mávnutím ruky ju od seba odohnal. Ako muchu… Keď mucha ako taká (mucha an sich – povedal by nemecký filozof) rozšírila teritórium svojho výskytu aj na iné územia ako len od Tatier k Dunaju, dospeli učenci Svätej ríše rímskej  veľkého národa… slovenského (alebo maďarského?  – pamäť mi zlyháva…) k rozhodnutiu pokrstiť pôvodne pohanskú muchu, obrátiť ju na pravú vieru, a teda ju zároveň aj pomenovať. Počas transportu muchy  do Latinska  bol zo slova „muška“ dodnes neznámym páchateľom z písmena „š“ odcudzený háčik zvaný mäkčeň (Odvtedy je mucha natvrdlá… Ale iba trochu…). Len medzi nami, aby sme niekoho neurazili – ten háčik sa potom objavil nad neprirodzeným písmenom „r“, a tak vzniklo onô povestné „řˇ“ bez kroužku. V Latinsku teda našu mušku pokrstili a do análov (nie análnych otvorov) sa dostala pod menom „musca“. Latinčania boli natoľko hlúpi, že si nedokázali vymyslieť ani písmeno „k“.  Možno to však urobili aj úmyselne, pretože od Slovákov by spolu s písmenom „k“ mohli prevziať aj iné slová na „k“ začínajúce.  Len ma prekvapuje, že písmená „p“ a „ch“ sa prebrať neštítili. V rámci reštitúcií im to „ch“ neskôr Slováci zobrali späť. Možno si povedali: -So štítom, alebo na štíte! Odpoveď bola naporúdzi: -Naštíme! (Tak sa z muchy an sich stala mucha fuer uns, -povedal by nemecký filolzof.)

Praslováci si všimli, že muchám sa ťažko lozí po stromoch i po tráve. Ba všimli si aj to, že muchy, ktoré sa k nám dostali z Austrálie, si zachovali zvyk sedávať a chodievať hore nohami. Po krátkej porade s jednou reklamnou prestávkou sa s muchami dohodli, že im vyjdú v ústrety. Čosi-kamsi postavili pre národík mušací – plafón. Keďže plafón nedokázal sám od seba levitovať vo vzduchu (to dokážu iba levy), domysleli k nemu aj stenu. Vtedy sa muchy rozdelili na dva základné kmeňové odborové zväzy – na muchy stenové a muchy plafónové. (U ľudí to analogicky vyriešili Flámi a Valóni. Valóni totiž nemohli strpieť, že Flámi neustále flámujú a Flámi zase na oiplátku, že Valóni si jednostaj váľajú gule. Podobne ako scarabeus.)

Stenovú muchy sú hudobne nadanejšie ako muchy plafónové. Preto už v slovensko-mušom praveku si odhlasovali muší znak a mušiu hymnu. Muší znak umiestňujú muchy najmä na lesklých predmetoch, ako sú okná, obrazy alebo plešiny. Kto chce, ten to zbadá. Tento zvyk muchy odpozorovali od oných hlúpych psov, ktorí si takto značkujú teritóriá svojho vplyvu a vyplyvu a od múch to následne prevzali aj ľudia. Mušia hymna nemá okrem náboru písmen nič spoločné s hymenom. A jej slová sú takéto:

Šedzi mucha na sceňe, na sceňe, na sceňe,
Šedzi mucha na sceňe, šedzi a špi.
Šedzi a buvinka potvora maľinka,
Šedzi mucha na sceňe, na sceňe, šedzi a špi.

Je teda nad Slnko i nad Mesiac jasnejšie, že pravlasťou múch je Slovensko východné. Kto nepozná slová alebo komu je mušia východniarčina vzdialená, môže si ju spievať tak ako muchy – brumendom. Angličania si muchy natoľko obľúbili, že si ich pripomínajú na každom kroku hovoriac: -V šenku veľa múch!

(Pokračovanie nasleduje)