Drahoslav Mika

Prejde deň, druhý, tretí, štvrtý…
Minulo ich sa dvadsaťpäť.
Monarchu myseľ chorá škrtí –
Strata ho zlata začne škrieť.

K Dionýsovi zas sa ťahá… –
-Prepáč mi moju dotieru…
Navnivoč vyšla moja snaha –
Tam, kde niet, králi neberú!

Nedostal veď som za siléna
Po strate zlata iný dar.
Pomohol som mu, nič však nemám –
A myslím, že mať by som mal!

-Vyslov to teda, priateľ milý,
Vyriekni iné želanie.
Prvotnú hlúposť už sme zmyli,
Z rozumu nech to druhé znie.

Zaželáš čo si, splní sa ti.
Viac sa to ale nezmení.
Hlúposťou veľa dá sa stratiť,
Z múdrosti šťastie pramení.

-Ublažil si mi, môj ty Bože…
Nemení nech sa na zlato,
Čoho sa ruka dotknúť môže –
Premieňa nech sa iba to,

Zatúži po čom moja duša,
V srdci čo sa mi zamanie!
-Lesklý kov um ti zapokúšal!
Krátke je tvoje pokánie…

Krajšie sú veci pod oblohou,
Milšie sú tvory na zemi…
-Odolať zlatu kto by mohol..?
-Priveľmi si sa nezmenil!

Stane sa, ako sám si riekol.
Premieňaj na kov, čo len chceš.
V lesku sa zlata tají peklo,
Horkosti džbán svoj vypiješ.

Overí Mídás na nečisto –
Zodvihne kameň v záhrade:
Kráľovi k dlani sťaby prischol,
Jasu však na ňom nenájde.

Vyrieknu ústa prosbu na to:
-Nech je ten kameň zo zlata..!
Sivá sa skala mení na kov –
Víťazstvo kráľ si zaráta.
…………………………………….

Bohatnú ľudia v Gordione –
Priehrštím sa im rozdáva.
Lesknú sa už aj kopýt kone,
O núdzu nie je zábava.

Vydá sa Mídás na trh zrána,
Poprechodí sa po pľaci.
Padne mu pohľad na trhana –
Na zemi chlapík sediaci…

Doista nie je u nás doma…
Našinca hojnosť umára…
Cudzinca šťastným povykonám,
Spomína nech na vladára.

Podíde Mídás ku chlapkovi!
-Badám, že nemáš na chleba.
Povedieš oddnes život nový.
Vďačiť mi za to netreba.

Vyviazneš z biedy, postavíš sa,
Chválabuďzlatu, na nohy.
Naplní sa ti jedlom misa,
Zabudneš lós svoj úbohý.

Nepočká kráľ si za ohlasom,
Spod nosa slová vynieti:
-Chcem, aby prach sa zmenil v zlato,
Kamienky v zlaté nugety!

Nepohne chlap sa. Mlčí… Sedí…
Z námestia Mídás ťahá preč.
Obzrie sa ešte naposledy…
Neverí očiam… Stráca reč…

-Bude chlap blázon, namôjveru,
Zlatý prach striasa z handrích šiat,
Nugetmi upchal v dlažbe dieru…
Čo to má, bisťu, znamenať?!

Pätí kráľ nazad k chudákovi:
-Cudzinče, chlape zbiedený…
Snažím sa život dať ti nový,
Netešíš však sa z odmeny…

Chorá je vari tvoja hlava?
Zlato ti nie je po chuti?
V blahu žiť sa ti nepozdáva?
Rozum či sa ti nemúti..?

-Cudzincom nie som, kráľ môj drahý,
Ku tvojej patrím čeľadi.
Ozlatil si ma bez námahy –
Zlato však život nesladí..

Meď by som prijal, striebro hádam –
V Gordione ich dávno niet.
Zlato sa k nohám ľudí skladá,
A tebe niet čo závidieť.

-Hovoriť – striebro, mlčať – zlato…
-Nie, kráľ môj, je to o inom…
Sám by si ale mal prísť na to,
Lesk že je biedy príčinou.

-Nad zlato je ti kúsok medi?
Alebo sivý striebra prút?
S tebou si chviľku pobesedím –
Príbeh tvoj chcem si vypočuť..

-Nemám čo skrývať, veď tak žije
Nejeden z našich v Gordiu.
Zachvátil ľudí zlata prílev,
Chudobu rožkom opijú.

Dlhé som roky drel sa, robil,
Ku drachme drachmu odložil,
Mal by som aby do staroby,
Hlad – smäd mi aby nehrozil.

Kráľ štedrý bol a jeho dary
Bývali iba zo zlata.
Priehrštím sypal – ľudia brali,
Rodina každá zbohatla.

Prestali veriť striebru, medi,
Prahol sa každý po zlate –
Mamona ťahá ľudí z biedy (!!!) –
Chyže sú zlatom prepchaté.

Zlata má plno kráľ aj bedár –
Už si ho človek neváži.
Vodár by zaňho vody nedal,
Skapal cveng zlatých peňazí.

Kameň je hodný zlata ceny.
Dôkazov iných netreba –
Na zlato prach si z cesty zmenil,
Nebola hoc v tom potreba.

Preto si pýtam medi, striebra.
Slepé sú oči od jasu.
Preto som prach tvoj zlatý nebral –
Daj mi Boh rozum nad krásu!

Zadumá kráľ sa nad slovami:
-Zdá sa byť chlapík nehlúpy…
Kovu lesk ľudí jakživ mámi –
Nejeden mozog otupil…

Nekúpiš dnes zaň pohár vody…
Spríčinil som to vlastne ja…(!)
Priveľa zlata ľuďom škodí…
Pošle ma Boh môj do hája…

Dionýs už mi ruku nedá –
Odníma hlúposť iba raz.
Rieke sa opäť vyspovedám…
Nenechám zlatom viac sa miasť!

K Paktólu stúpa, voda pení…
Do vĺn sa Mídás ponorí:
-Na zlato nech sa nič nemení! –
Riečnemu Bohu hovorí. –

Kameňom vždy nech kameň bude,
Na ceste prachom nech je prach.
Leskne nech kov sa iba v rude,
Premieňa sa len v rozprávkach!

Pováži Paktól kráľa slová,
Očistí Mída od žiadze.
Neresť či vskutku oľutoval,
Budúcnosť nech nám ukáže.

Overí prvom na kameni –
Čo, keby kúzlo predsa len…
-Na zlato skala nech sa zmení!
Nedeje nič sa. Má, čo chcel…

(Frýgia, Gordion, Paktólos – pozri predošlé časti tohoto blogu)

D r a g o     IV/2013

Gordion, Frýgia

Gordion dnes