Sviatok mozoľov oslávený prácou,
Čo utkvel v pamäti detstva.
Svet šarvancov bol vtedy veľmi malý …
Stvrdnuté chlapské ruky
Zvečera kosy naklepali –
Klep ozýval sa doďaleka
Večerný kuvik zanariekal
A potom ráno
Kosy za rosy
Oslami pretiahnuté
Sa pomaličky dostávali k slovu
Spievali pieseň novú
O lúke dlhej – mori zelenom,
Vyšívanom makmi, nevädzami,
Miestami sa našla praslička …
Kvetov záplava
A ich osud bol spečatený kosou
Kosa šla sprava doľava
Tráva chladila rosou
Nohy v bagančiach vyčaptaných starých
Za pásom osla v oselníku
Ponorená do vody
Chlapi rojnicu zaujali
Ako kedysi na fronte,
A zbrane – kosy
Si spomínali
Na svoje predchodkyne
V roľníckom povstaní
Na Zemplíne
Za chlapmi ženy
S drevenými hrabľami
Zahnať sa kosou doprava
Potom švih prudký vľavo
A pritom pätku kosy tlačiť k zemi
Ššššš – vih – ššššš – vih!
Ššššš – vih – ššššš – vih!
Slnko už stihlo ukrojiť riadny kus
Zo svojej cesty po oblohe –
Obloha modrá jak Jadranské more
Pod ňou škovránok si svoje piesne nôti
Obláčky povité do belostnej vlny
A teplo ladí kosostruny
Šššššš – vih – ššššš – vih!
Šššššš – vih – ššššš – vih!
Líhala tráva v polmesiacoch
Zrosenú trávu máčal pot kvapkajúci z čela
A tá lúka to chcela …
Šššš – vih – ššššš – vih ! a tak ďalej
Až skoro doobeda
Čakanka bledá
O život
Od strachu sa trasie
/netuší, že raz sa dostane do básne/
Trávnice sa tiahnu po tráve
Lúku notami pokrývajú
V hrdlách zlato majú ženy hrabavé
Sukne podkasané ako vlajky vlajú
Chvíľami osly z oselníkov
Chcú tiež byť vypočuté
Veď ináč načo by tu boli, že?
Nuž teda osla plechovú kosu olíže
Konečne pauza na kus reči
Aj posilniť sa veru treba:
Slaninka kúsok domáceho chleba,
Kalíštek načierno vypálenej …
A voda chladná z krčahu abo čutory
Lúka je ostrihaná na ježka
Skosenú trávu baby
Nakladali na koštráby
