STROM a ČLOVEK
Len blázni v meste vytínajú stromy
Strom vyťatý mi stále srdce zlomí
Tak ako sa vetvy jeho lámu
Nezvyknem sa hrať na dalajlámu
No každý živý strom má svoju Dušu
Veď žije pučí kvitne rastie
Vyzlieka sa aj oblieka
Ničiaca ruka človeka (človeka?)
Sekerou pílou zaútočí
Strom zdá sa nám že nemá oči
No vzlyká plače narieka
Miazga – toť krv – z tela vyteká
Ako dieťaťu človeka
Stekajú slzy po tvári
Keď sa mu čosi nedarí
Stínajú stromy somári
V lete skrývali sa v ich tôni
Nepochopia že aj strom bolí
Rozum odplával dolu vodou
človek „víťazí!“ nad Prírodou
Stromy sa brániť nedokážu
človeku (človeku?) čo pácha na nich vraždu
A nik ho za to neodsúdi
Také zákony sú ľudí
Už ležia stromy na zemi
Nad nimi človek (človek?) blažený
Teší sa že sa Drevo – vari
Aj bez kremačnej pece spáli
…………………………………….
človeka, raz, až bude stuhlý,
uložia do drevenej truhly
Spočinú spolu v čiernej zemi
Drevo a človek porazený.
131202 / D r a g o