Nuda bez pláže

Dvojúvaha na prednáške z teórie nemeckej literatúry.
 

• A. I ty si prišiel?
• B. Prišiel. A ty – ako, ako?
• A. Nuž, ja len tak, obyčajne – pod psa.
• B. Pod psa, vravíš?
• A. Hej, pod psa.
• B. A načo sme to sem vlastne prišli?
• A. Čert ho vie. Prišli sme…
• B. Ale načo?
• A. Len tak.
• B. Len tak?
• A. Hej. Len tak. Účasť je kontrolovaná.
• B. Aha!
• A. I prezenčka bude.
• B. Teda prídu i ostatní?
• A. Neviem. Mali by.
• B. A mohli by i neprísť?
• A. Mohli. Je to dobrovoľné.
• B. Ale predsa…
• A. Vieš, oni si pre každý prípad môžu vybaviť lekárske potvrdenie.
• B. O čom?
• A. O ničom. Že nemohli prísť.
• B. Teda neprídu?
• A. Neviem. Poniektorí určite nie.
• B. A my sme tu načo?
• A. Kvôli prezencii. Už som ti povedal.
• B. Povedal?
• A. Povedal. Hej.
• B. Dnes sa kadečo hovorí…
• A. A ktože to kadečo hovorí?
• B. Kdekto.
• A. Ale ja nie som Kdekto.
• B. Viem. Ty si A.
• A. Presne tak. Ja som A, a to si zapíš za uši.
• B. Čo si mám zapísať za uši?
• A. Že ja som A,  a A nie je Kdekto.
• B. Nemáš ceruzku?
• A. Načo? Veď ešte nie je prezencia…
• B. Aby som si zapísal za uši.
• A. Čo?
• B. Čo si povedal.
• A. Čo som povedal?
• B. Zapíš si za uši – to si povedal.
• A. Nič si tam nezapisuj. To sa len tak hovorí.
• B. Ako?
• A. Aby si si zapísal za uši.
• B. Veď ja chcem…
• A. Ale rozumie sa pod tým – Zapamätaj si!
• B. Čo si mám zapamätať?
• A. Že pod výrazom Zapíš si za uši sa nič nezapisuje, ale sa to má zapamätať.
• B. Aha…
• A. Žiadne Aha! Aha je Medzinárodná pijacká únia.
• B. Aká?
• A. Naša – medzinárodná…
• B. Aha!
• A. Hej – Aha!
• B. Už je dvanásť hodín. Prečo nezvonia?
• A. Tu žiadne zvony nie sú.
• B. A kde sú?
• A. Odleteli. Do Ríma…
• B. Načo?
• A. Neviem. Tak sa hovorí…
• B. Kto tak hovorí?
• A. Kdekto.
• B. Ale ty nie si Kdekto. Už si to povedal. A kedže to hovorí Kdekto, a ty nie si Kdekto, a povedal si to ty, teda – neodleteli.
• A. Nie, neodleteli.
• B. Neodleteli?
• A. Nie.
• B. Ja som si to hneď myslel. Tak načo si ma klamal?
• A. Ja som ťa neklamal.
• B. Že nie? Veď si mi povedal, že zvony odleteli do Ríma.
• A. Povedal.
• B. No vidíš..
• A. To sa len tak hovorí. Ako že zapíš si za uši.
• B. To si mám zapamätať?
• A. Presne tak.
• B. A načo, keď i tak neodleteli?
• A. Aby si vedel.
• B. Čo aby som vedel?
• A. Že zvony lietať nevedia.
• B. Veď som to povedal.
• A. Pravdaže nevedia.
• B. No vidíš…
• A. Čo vidím?
• B. Nič – nelietajú.
• A. Ako môžem vidieť, keď nelietajú? 
  B. Vidíš ich, ako visia.
• A. Nič nevidím
• B. Ani ja. To sa len tak hovorí.
• A. Ako?
• B. Tak – vidíš, ale nevidíš.
• A. A čo by som mal vidieť
• B. Nič. Ja ti nič neukazujem.
• A. Tak mi teda niečo ukáž.
• B. Ľaľa!
• A. Čo? Veď tam nič nie je.
• B. Samozrejme.
• A. Čo – samozrejme?
• B. Nič – tam nie je – teda (logicky) Niečo tam je.
• A. Čo tam je?
• B. Nič.
• A. Veď som povedal.
• B. Čo si povedal?
• A. Že tam Nič nie je.
• B. Veď i ja…
• A. Nie. Ty si povedal, že tam Niečo je!
• B. Niečo je – teda (logicky) – Nič Nie je.
• A. Aha!
• B. To ja únia. Naša – medzinárodná. Pijacká…
• A. Čo?
• B. Aha. Sám si to povedal.
• A. Aha.
• B. Áno – Aha!
• A. Ja som nepovedal Aha, ale Aha! A to nie je únia, ale citoslovce.
• B. Aké slovce?
• A. Cito-…
• B. A existuje aj rozumoslovce
• A. Áno.
• B. Napríklad?
• A. Aha.
• B. Čo aha?
• A. Aha je rozumoslovce.
• B. Veď si povedal, že Aha je citoslovce.
• A. Nie. Aha! – je citoslovce. Rozumoslovce je Aha… únia.
• B. Aha!
• A. To je citoslovce.
• B. Viem.
• A. Tak dobre.
• B. Čo je dobre?
• A. Že vieš.
• B. Čo?
• A. Že Aha je únia a Aha! je citoslovce.
• B. Aha!
• A. Hej.
• B. Nemáš pár stoviek?
• A. Načo?
• B. Požičať.
• A. Mám. Načo ich potrebuješ?
• B. Na záchod.
• A. Ty si chceš kúpiť vlastný záchod?
• B. Nie. Chcem na záchod a nemám toaletný…
• A. Načo ti bude toľko toaletného?
• B. Koľko?
• A. No – za pár stoviek…
• B. Ja nechcem kúpiť papier, ja tie stovky použijem namiesto neho. Aj tak si za ne môžem kúpiť veľké ha amalé o.
• A. Tak ti teda nedám.
• B. Prečo?
• A. Nemám.
• B. Veď si povedal, že máš.
• A. Pravdaže mám.
• B. No tak?
• A. Ale iba v minciach.
• B. Nevadí, daj. Pôjdem rozmeniť.
• A. Na!
• B. Daj!
• A. Koľko?
• B. Zo päť.
• A. Ale mi vrátiš…
• B. Ako?
• A. Čo ako?
• B. Ti ich vrátim?
• A. Ty nechceš vrátiť?
• B. Chcem. Nemôžem.
• A. Prečo?
• B. Lebo mi ich naspäť nevymenia – také špinavé…
• A. Kto?
• B. No ten,. Kto mi ich bude meniť.
• A. A načo by si ich menil naspäť?
• B. Aby som ti mohol vrátiť. Tie, čo si mi požičal.
• A. Máš pravdu.
• B. Viem.
• A. Čo vieš?
• B. Že mám pravdu.
• A. Tak mi teda nevrátiš…
• B. Nevrátim…
• A. A iné mi dáš?
• B. Dám. Ale až potom.
• A. Kedy potom?
• B. Až dostanem.
• A. Čo?
• B. Peniaze.
• A. Dobre. Tak na!
• B. Čo?
• A. Peniaze.
• B. Aké?
• A. Veď si chcel…
• B. Čo som chcel?
• A. Stovky…
• B. Načo?
• A. Na záchod.
• B. Už nechcem.
• A. Prečo?
• B. Už mi netreba.
• A. Čo ti netreba?
• B. Stovky.
• A. Prečo?
• B. Lebo mi netreba na záchod.
• A. Tak ti teda nedám.
• B. Ani nechcem.
• A. Ani by som ti nedal.
• B. Nedaj!
• A. Čo?
• B. Čo – čo?
• A. Čo ti nemám dať?
• B. Stovky.
• A. Aha!
• B. Citoslovce, čo rozumoslovce?
• A. Cito-.
• B. Tak preto.
• A. Prečo?
• B. Len tak.
• A. A máš ty nejaký názor na toto tu?
• B. Mám.
• A. Aký?
• B. Môj názor je taký, že názory je lepšie nemať.
• A. Iné názory nemáš?
• B. Nie. A tvoj názor je aký?
• A. Aký názor?
• B. Tvoj názor na môj názor.
• A. Môj názor na tvoj názor o čom?
• B. O názore.
• A. Taký istý.
• B. Ako môj?
• A. Ako tvoj.
• B. Teda i ty nemáš nijaké názory?
• A. Mám.
• B. Tak teda?
• A. Nemysli si, že ich tu pred tebou vyklopím.
• B. Prečo?
• A. To je vec názoru.
• B. Akého názoru?
• A. Aby si si svoje názory nechal pre seba.
• B. Prečo?
• A. Lebo sa ti môžu vymeniť.
• B. Vymeniť, vravíš?
• A. Vymeniť.
• B. Za čo?
• A. Za iné – lepšie.
• B. Amôže byť aj lepší názor ako nijaký?
• A. Môže. Ale len dočasne.
• B. Aký?
• A. Názor KVTP.
• B. Aký?
• A. KVTP – Kam vietor – tam plášť.
• B. Veď nefúka žiadny vietor.
• A. Ale skoro bude.
• B. Bude?
• A. Hej. Až nám bude horúco.
• B. Tak načo sú nám potom plášte?
• A. Aby sme sa ochladili.
• B. Plášť chladí?
• A. Neveľmi. Ale – lepší plášť ako chládok.
• B. Ešte lepšie sa ochladiť pivom.
• A. Pivom nie.
• B. Prečo?
• A. S pivom rastú názory.
• B. Aby dačo rástlo, treba to polievať.
• A. Pozor, aby si neprelial.
• B. Čo?
• A. Svoj pohár s názormi.
• B. Ja by som teraz radšej za pohár chutného čínskeho čaju.
• A. Politiku nechajme, to nie je pre nás.
• B. Akú politiku?
• A. Najlepší čaj je … cejlónsky… A ty si povedal, že pohár chutného čínskeho čaju.
• B. Povedal som chutného čínskeho čaju. Nie – najchutnejšieho. Tak najlepší je cejlónsky, vravíš?
• A. Vravím. Ale možno si to nemyslím. Cejlónsky….
• B. Lepší už nie je?
• A. Neviem… Možno je…
• B. Aký?
• A. Každému podľa jeho chuti.
• B. Myslíš?
• A. Myslím.
• B. Teda si!
• A. Čo som?
• B. Neviem. Si.
• A. Ale čo som?
• B. Neviem. V jednej knižke som to čítal.
• A. Čo?
• B. Myslím – teda som. Tak tam bolo napísané.
• A. Teda, každý, kto myslí, je?
• B. Asi je, keď mu to myslí.
• A. Čo je?
• B. Kto čo?.
• A. Nominatív – prvý pád.
• B. Nie.
• A. Čo?
• B. Nie prvý pád – nominatív. Myslel som – kto čo je?
• A. Kto čo je?
• B. Kto – čo? Niekto mäso, niekto zemiaky, niekto, čo mu dajú…
• A. Kto mu čo dá?
• B. Komu?
• A. Tomu, čo je?
• B. Hocikto hocičo.
• A. Napríklad.
• B. Dupľu.
• A. K čomu?
• B. K ničomu. To sa len volá dupľa. V menze.
• A. Dupľa bez originálu?
• B. Bez.
• A. Myslel som…
• B. Myslel si?
• A. Hej.
• B. Tak si bol.
• A. Aj som aj budem.
• B. Ako to?
• A. Tak. Podľa zákona.
• B. Akého zákona?
• A. Zákona o zachovaní hmoty.
• B. Ktorého paragrafu?
• A. Niktorého.
• B. Ako to takto?
• A. Tak. Tam paragrafy nie sú.
• B. Nie? Tak načo nám také zákony?
• A. Aby platili večne. Bez výnimky.
• B. Teda si večný?
• A. Som.
• B. Bez výnimky?
• A. Bez.
• B. A ja?
• A. Čo a ty?
• B. Som tiež večný?
• A. Keď myslíš, si.
• B. Čo keď myslím si?
• A. Keď si myslíš, že ti to myslí.
• B. Čo mi to myslí?
• A. Ono…
• B. Je večné, keď myslí… to ono?
• A. Je.
• B. Čo to tam robíš?
• A. Nič.
• B. Tak to nerob.
• A. Prečo?
• B. Len tak.
• A. Ale to je moja práca.
• B. Čo je tvoja práca?
• A. Nič.
• B. Čo nič?
• A. Nič nerobiť.
• B. Tak teraz nepracuj!
• A. Prečo?
• B. Lebo neješ.
• A. Čo nejem?
• B. Nič.
• A. Veď preto.
• B. Urob raz tej práci koniec.
• A. Prečo?
• B. Chcem jesť.
• A. Čo?
• B. Mám hlad – po vedomostiach.
• A. Po akých?
• B. Všelijakých. Mám hlad po poznaní.
• A. Tak si kúp knihu.
• B. Akú knihu?
• A. Takú, čo je najlepším beznohým priateľom človeka.
• B. A sú aj nohí priatelia človeka?
• A. Sú.
• B. Koľko?
• A. Čo koľko?
• B. -nohí?
• A. Veľa. Čím viac, tým viac.
• B. Čoho?
• A. Nôh – priateľov.
• B. Tak teda poď, kúpime tú knihu.
• A. Času dosť.
• B. Nie. Zajtra je koniec Mesiaca knihy.
• A. Jeden koniec?
• B. Jeden.
• A. Adruhý kedy bude?
• B. Čo – druhý?
• A. Koniec mesiaca.
• B. Načo druhý?
• A. Na nič. Každá palica má dva konce.
• B. Palica áno. Mesiac nie.
• A. Čo mesiac nie?
• B. Nie každý mesiac má dva konce.
• A. Iba poniektoré?
• B. Iba.
• A. A ktoré nemajú?
• B. Guľaté.
• A. Guľaté?
• B. Guľaté. Ako naša Zem alebo futbalová lopta.
• A. A začiatok?
• B. Čo – začiatok?
• A. Má každý?
• B. Každý začiatok je ťažký.
• A. Veľmi?
• B. Dosť.
• A. A prostriedok?
• B. Neviem. O ňom sa nič nehovorí. Iba že v prostriedku je najviac.
• A. V akom prostriedku?
• B. V dopravnom.
• A. Kto to povedal?
• B. Nikto.
• A. Ba.
• B. Kto?
• A. Ty.
• B. Čo ja?
• A. Si povedal.
• B. Čo som povedal?
• A. Že otom sa nič nehovorí.
• B. O čom sa nič nehovorí?
• A. O prostriedkoch vo všeobecnosti.
• B. To že som povedal?
• A. Povedal.
• B. Tak dobre, povedal som.
• A. Veď ti vravím, že si povedal.
• B. A čo, ja dačo hovorím?
• A. Hovoríš.
• B. Čo?
• A. Že si povedal.
• B. Čo že som povedal?
• A. To… o prostriedkoch.
• B. Aha!
• A. Rozum-, či cito-?
• B. Cito.
• A. Aha!
• B. Tiež cito-?
• A. Tiež.
• B. Aha!
• A. A včera si kde bol?
• B. Prečo?
• A. Videl som ťa vychádzať od holiča.
• B. Aspoň si videl, ako vyzerá taký B sľudskou tvárou.
• A. Ako?
• B. Oholene.
• A. Videl som.
• B. Lebo si prišiel.
• A. No a čo, že som prišiel?
• B. No a nič, že si prišiel. Zvíťazil si.
• A. V čom?
• B. Vo videná mňa s ľudskou tvárou.
• A. To som.
• B. Veď vravím, že si.
• A. A kam si to vlastne šiel?
• B. K nášmu novému starému.
• A. On býva ešte stále tam – hore?
• B. Kdeže! On býva teraz ešte horšie.
• A. A kto býva dolšie?
• B. Kde – dolšie?
• A. No pod ním…
• B. Jeho nová známa.
• A. On k nej chodí?
• B. Pravdaže chodí.
• A. Aj si k nej sadá?
• B. Nie.
• A. Prečo?
• B. Lebo nie je vrana. Sadá si iba vrana k vrane.
• A. A on?
• B. On si k nej líha.
• A. Líha?
• B. Líha.
• A. A jeho žena – vie o tom?
• B. Nevie.
• A. Tá by mu podkúrila!
• B. Nepodkúrila.
• A. Prečo?
• B. Dreva niet. Ani uhlia. Ani plynu…
• A. A on býva sňou?
• B. Býva. Ale už nie je ten, čo býval.
• A. Prečo?
• B. Už je mu všetko jedno.
• A. A predtým mu bolo všetko dva?
• B. Keby len! Všetko tri, ba aj štyri a niekedy aj všetko päť.
• A. Ale to nebývalo často, však?
• B. Čas čo?
• A. Čas-to.
• B. Nebuď Maďar…
• A. Prečo?
• B. Čas – ten.
• A. Čo – ten?
• B. Čas.
• A. Čo čas?
• B. Plynie.
• A. Plyn aký?
• B. Plyn taký. Plynie.
• A. Čo plyn je?
• B. Ten čas.
• A. A my čakáme a nemôžeme sa ani učiť.
• B. Ty máš chuť do učenia?
• A. Chuť mám. Ale do učenie nie.
• B. A ty sa ako učíš?
• A. S chybami.
• B. Ako..?
• A. Robím chyby a učím sa. Veľa chýb…
• B. Učíš sa na vlastných chybách!
• A. Uhádol si. Čím viac chýb, tým viac sa naučím.
• B. Ale všetko sa nenaučíš nikdy.
• A. Neviem. Stále mi k tomu chýba nejaká chyba.
• B. Nepočuješ nič?
• A. Počujem čosi.
• B. Ktosi ide.
• A. Ide. Poďme radšej preč!
• B. Poďme. Zoženieme si lekárske potvrdenie.
• A. Tak sa maj!
• B. Tak sa mám!
   

                                                            1 9 7 2   /  D r a g o