Nekonečné Ticho
Od konca Zeme až po začiatok oblohy
V ňom natiahnuté struny cikád
Počúvajú ich nemnohí
Rozliezajú sa samotou
Narušia melódiu nemej uspávanky
čo nemá slov
a nemá nôt
do okna lezú
ponad plot
Iba slávnostnej sviečky knôt
Baví sa s oranžovým plameňom
čo pohladkáva nepokoj
v ríši ničoho a nikoho
Na pulzujúcich krídlach aury
lezie pod husiu kožu
až do končekov neurónov
v podobe slepeckého písma
rozsýpaného ako mak na parených buchtách.
To mravce mravčia do tintovej noci
a niet toho, kto by ich skrotil
Rozliezajú sa po duši
a hoci sa to nesluší
víria a vibrujú
v kolotanci
stuhnutej nečinnosti
tejto chvíle.
Myslia si,
že sú milé.
0304034 / D r a g o