Keďže nielen chlebom bol človek odjakživa živý, ale občas sa dosýtil aj rôznymi polievkami či kašami, kedysi dávno náš prapredok vymyslel lyžicu. Materiály na jej výrobu boli rôzne – spočiatku také, ako príroda poskytovala v danej zemepisnej lokalite – kosť, drevo, hlina, neskôr pribudli kov, porcelán, sklo…
Dnes si nejeden turista prinesie z Ruska po matrioške, samovare a vodke snáď najznámejší suvenír – krásnu drevenú pestrofarebnými ornamentmi vymaľovanú („rospisnuju“) lyžicu. Najčastejším ornamentom sú rastlinné motívy, v niektorých oblastiach sa môžeme stretnúť aj s geometrickými vzormi.
Drevené lyžice, ako ináč, patrili v Rusku do kuchynskej výbavy každej roľníckej rodiny. Postupne sa zdokonaľoval ich tvar, neskôr sa na nich začali maľovať rôzne ornamenty, a pri výzdobe si prichádzali na svoje aj šikovní ľudoví rezbári.
Historické zábery z dielní na výrobu lyžíc v 19. storočí.
Výroba týchto lyžíc siaha ďaleko do histórie. Najväčším strediskom ich výroby v Rusku sa stali dedinky a dediny Nižegorodskej gubernie (na riekach Volga a Oka, s hlavným mestom gubernie Nižnij Novgorod, ktorý sa v časoch socializmu nazýval Gorkij). Už v 19. storočí boli tieto výrobky známe takmer po celom Rusku aj v susedných krajinách. Ako výrobný materiál slúžili rôzne druhy dreva – jaseň, jelša, jarabina, borievka, ale aj dovážané klen (javor) palma, najčastejšie sa však používala typická ruská breza. Za najkvalitnejšie drevo sa považoval klen.
„Jedáci“ si všimli, že pri naberaní jedla z nádoby lyžica naráža na dno a vydáva zvuk. Odtiaľ bol už len krok k nápadu neznámeho ľudového umelca využiť lyžicu ako „bicí“ hudobný nástroj. Najmä keď sa zistilo, že lyžice narážajúce navzájom o seba, vydávajú zvuk ešte krajší… Jeho zafarbenie záviselo aj od druhu použitého dreva, veľkosti či tvaru lyžice, tempa úderov…
Najprv v súkromí, potom na verejných vystúpeniach sa objavili sólisti v hre na lyžice, a dostali priliehavé pomenovanie LOŽKARI. Stávali sa z nich skutoční majstri v ovládaní rôznych trikov držania lyžíc a podobne. Nasledovali duetá… a postupne vznikli celé ľudové súbory. Táto hudobná tradícia sa rozšírila na celé Rusko, Bielorusko, Ukrajinu, aj iné blízke krajiny.
Nie sú zriedkavosťou ani detské súbory, a to počnúc tými najmenšími.
Lyžice – LOŽKI sú dnes zaradené medzi ľudové hudobné nástroje. Súbory sa zúčastňujú nielen na oblastných či celoruských súťažiach, ale tiež na medzinárodných festivaloch ľudových hudobných nástrojov, kde zaznamenali už nemálo úspechov a vždy a všade sa páčia. A keď k hudobnému či choreografickému umeleckému dojmu pridáme dojem z nádherných ruských ľudových krojov…
Jednoducho – l a h ô d k a .
Ja osobne som na vystúpení „ložkarov“ bol síce iba jediný raz ale myslím, že stálo to za to. Neviem už vlastne s istotou povedať ani kde to bolo, na ktorom mieste, v ktorom divadle, ba ani v ktorom meste, teraz si už nespomeniem – a klamať nechcem. Aj podľa toho vytušíte, ako som bol nimi celý unesený. Vidieť vystúpenie naživo, najmä ruských dievčat v krojoch (a mať 20 rokov) ako hrajú na lyžičky, je fakt nezabudnuteľné. Sledovať také niečo, na monitore počítača, je len ako, pozerať sa na tieň. Vybral som ale aspoň pár ukážok. Možno aj z tej „tieňohry“ preskočila iskra a trochu z atmosféry, ktorá mňa vtedy rozpálila.