V poslednom ročníku strednej školy pár mesiacov pred maturitami nám dovolili v triede sedieť kto s kým chce, presnejšie povedané, tolerovali nám to. Správali sme sa slušne, tak prečo nie?
Akosi sa tej našej krvi žiadalo byť v blízkosti opačného pohlavia. Ja som sa usadil do zadnej lavice vľavo pri okne k Erike K. Spriatelili sme sa a aj po škole sme zostali dobrými priateľmi. Iba (vlastne prečo iba? – Až!) Priateľmi. Stále sme si mali čo povedať.
Asi po roku sme sa stretli v Košiciach, a ako „básnik“ som naše stretnutie nemohol nechať bez povšimnutia. Nevideli sme sa potom už takmer štvrťstoročie.
E R I K E P O R O K U
Je trblietavý večer zase,
zostal som chvíľu v mraze. Sám.
A vo vetristej serenáde
venujem hlavu spomienkam.
Veď bolo to snáď iba včera,
keď sme v triede spolu sedeli
a z môjho študentského pera
verše ešte inej leteli.
I vtedy večer stál som sám
a svet sa so mnou ticho točil,
zrak priblížil sa ku hviezdam –
v dvoch z nich som uzrel tvoje oči.
A tie dnes opäť hľadia na mňa,
rád by som sa dal nimi zviesť…
No smutne hľadím do neznáma –
hviezdy zvú ma na snežný ples.
D r a g o 19011968