Džemveď je nedokonalo vyklonovaný druh merdveďa (náš výrobok), ktorý sa panicky bojí včiel (napriek tomu, že už dávno nie je panic), a tak namiesto medu sa živí lekvárom a džemom. V dobe nočnej džemveď navštevuje diskotéky pochybnej povesti, kde niekedy až do rána bieleho džemuje s mladými medvedicami povesti nepochybnej.

O ďalších druhoch a čeliadkach sa predbežne zmieňovať nebudem, pretože nie sú veľmi jedlé.
Zo všetkého nám teda vyplýva, že medveď je tvor spoločenský a najlepšie sa cíti v spoločenskom obleku bez kravaty. Medveď bez trvalého miesta pobytu – bezbr(h)lohovec sa pripája k ojedinelých dvojnohým tvorom z rodu homo a spoločne lozia po kontajneroch. O spoločné nálezy sa medveď – bezbrlohovec s dvojnohými tvormi delí len veľmi nerád a ešte radšej vôbec nie. Tým až nápadne pripomína gorilu grónsku. Žeby náhoda..?

Medvede s obľubou pózujú maliarom a kvôli obrázkom sú ochotné aj po stromoch loziť. Viac by o tom vedel porozprávať prírodný scénerista Ivan Ivanovič Šiškin (1832 – 1898). Na počesť medveďa naši ruskí alkoholickí bratia v tričku pomenovali svoje obľúbené koktejly buryj medveď (hnedý medveď) a belyj medveď (biely medveď). Buryj je zliatina šampanského a koňaku, belyj šampanského a vodky. Po vypití neohraničeného množstva (alkoholizmus ako aj láska alebo hlúposť nepozná hranice) budete spať ako medveď v brlohu, keď si preloží nohu cez nohu. Vyskúšajte, neobanujete. Tri dni máte bolesti hlavy zaručene zaručené. Aj bez záručného listu. Reklamácie doteraz zaznamenané neboli.

Ľudia stále niečo skomolia. Aj tatranské Meďodoly sa pôvodne volali Medveďodoly, pretože nezamestnaní baníci z Handlovej tam hľadali pod zemou namiesto pokladov medvede. Či nejakého našli, Nový čas nezverejnil. Šetríme – na hláskach a písmenách. A nemuseli by sme. Šetrenie hlások je pre mlčiacu väčšinu. A mlčanie pre niektoré mníšske rehole, napríklad rehole súdnych svedkov či hovorcov. Veď to poznáme – Vitrimac a pisk trimac!

Maliar Laci Mednyánszký (1852 – 1919) zo Strážiek pri Kežmaroku (Käsemark – trh so syrom) sa po slovensky volal Medveďnianský. Najradšej maľoval med a medvede. Všetky jeho maľby s medveďmi spálil na námestí Antonín Koniáš, inkvizítor a nepriateľ medveďov v jednej osobe. Rovnako nechal spopolniť aj všetky príručky o chove medveďov v domácnosti a priľahlých okrskoch. Takže dnes ich už ani na blogu nenájdete. Keby predsa len, dajte mi vedieť. História sa niekdy predsa len opakuje.

Medenáky vynašli medvede ako vedľajší produkt, keď si navzájom mädlili ruky. Vlastne laby. Razia si ich – z čoho iného, ako zase z medu. Z niektorých medovníkov občas razí alkohol, čo je dôkazom toho, že je ho ešte stále dosť, napriek snahe mnohých Slovákov zlikvidovať ho do predposlednej kvapky krvi. Takže med je vlastne pralátkou, na čo žiadny z filozofov doteraz ani len nepomyslel.

Homo ursi homo – Človek medveďovi človekom! Kým sa človek volal Humo, bol oveľa humánnejší, ako keď sám seba pomenoval Homo (a to iba z čisto orientačných dôvodov). Žil s medveďom v bratskej láske a porozumení, ba priam opojení, čo neraz môžeme zazrieť na obrázkoch Strážnej veže bez guľometu, ktorú nám pchajú pod nos svedkovia Jehovovi. Neviem, či svedčia za alebo proti, pretože žiadny proces sa nekoná, ako nakoniec takmer na každom súde.

Keď si človek upravil vzájomné vzťahy homo – homo, v rámci hesla Rozdeľuj (kradni) a plánuj začal upravovať aj vzťahy homo – ursus. Jenkiowovia si to natrénovali na indiánskom etniku. A tak začal homo postupne vytláčať ursa z jeho lesného teritória a vytvárať medvedie rezervácie a hmotné rezervy. Dokonca reguluje jeho stavy a pôrodnosť. Akoby to bol nejaký Číňan… Vraj sa medvede premnožili. Hlúposť sa premnožila, a nikomu to neprekáža, ba skôr naopak – nahráva do platobných šestnásťkarátových karát všetkým hazardným hráčom. Človek nastavuje medveďovm zrkadlá a pasce. Robí z nich invalidov, v lepšom prípade urobí z medveďa cirkusového otroka a dá sa mu povoziť na motorke. Bez vodičáku. A ešte sa vyžíva v jeho inteligencii. V horšom prípade homík medveďa zastrelí a vytešuje sa z trofeje. Fotku s mŕtvym medveďom ukazuje ešte svojim pravnúčatám a tie celej školskej triede.

Verte či neverte, Rusi sú vo vzťahu k medveďom oveľa jemnnocitnejší. Máme sa od nich čomu učiť. Rusi vymysleli – lajky. Lajka je pes, „kotoryj lajet“ (lajet = breše). Lenže lajka „ňelajet“ len tak do vetra. Brechot je lajkina presvedčovacia metóda. Lajka vystupuje vo funkcii mediátora. (med – iátor… – vidíte, všetko sa točí okolo medu, a teda aj okolo medveďa). Po absolvovaní kurzu zvieracieho esperanta sa snaží lajka presvedčiť medveďa podobrom, aby upustil od svojho protiprávneho konania a zahodil zbraň, či sa mu to páči alebo áno – hej. Ak medveď lajku poslúchne, má vyhraté. Tá lajka. Lajku, ktorá medveďa presvedčiť nedokáže, posielajú Rusi ako neschopnú do… Nie, neposielajú ju tam, kam čakáte, tam by ju poslali Slováci… Rusi posielajú neschopnú lajku – do kozmu. Pretože aj vesmír musí niekto strážiť. V súhvezdí Psa sa lajka cítila ako doma, od radosti pípala, až sa k nej zbehli hviezdne kuriatka Plejády, ktoré, samozrejme, nakŕmila hviezdnym prachom, aj keď Nikita uprednostňoval kukuricu. Na druhej strane medveď v pevnom presvedčení, že Pravda zvíťazí, behá po lese a preventívne pôsobí na svojich súkmeňovcov. Rozvešiava po duboch bilboardy s heslom: Zachráňte svoje duše, kým vás pes nepokuše!

Pri výbere psa musíme byť opatrní a nepomýliť si lajku a husky. (Tobôž nie slovesnkého čuvača a maďarského kuvasza… Čuvati znamená v srbskom či chorvátskom jazyku strážiť, ochraňovať (sa), varovať (sa) pred niekým, niečím. Napriek tomu je čuvač – náš, slovenský! Írečitý. Čuvaj se psa! = Pozor, zlý pes!). Aha… K huskymu… snáď iba toľko, že husky má oprávnenie medializovať výlučne s huskami. Výnimkou je Augustín Marián. Potvrdzuje to pravidlo pravej nohy o prednosti v jazde po zjazde.

Prechádzam pomaly cez cestu… Vlastne… Prechádzam k druhej časti mojej aj vašej rozpravy…Akustickej. Prvá bola zoologicko – spoločenská…