. Čože, Bratku, Mesiac, niet kam skloniť hlavu, Alebo si iba zvedavý? Usmievaš sa, vchádzaš bez pozdravu, z popolnočnohviezdnej zábavy. . Prebral si snáď, že si taký bledý A lezieš do mojej postele? Pustíme sa teda do besedy. Vínka ti pár kvapiek nalejem. . Ty ma poteš striebornými lúčmi Spod závoja smutnej Selény, Súputnik môj nocou nerozlučný, Somnambulozlatomedený. . Spravodlivým snom spí Endymión – Siahať na Héru sa nesluší Opitému Erótovým vínom – Zeus vyťahá za za uši. . Seléna sa skláňa nad ním kľakmo, Bozkom chladným dotkne sa mu pier V jaskyni pod horou zvanou Latmos… Spí Endymión… Spí jak netopier… . Možno sú to iba také pletky… Bratku, Mesiac, psy ťa ovyjú. Ponad strechy lozíš na posiedky, Zanedbávaš hviezdnu rodinu. . Roztrúsili sa ti ovčie zvonce Po sínave rajskej záhrady. Zakútaj si svoje nohy bosé, Aiolos si lýru naladí . Na Sonátu mesačného svitu. Rozpustia sa tóny vo víne. Dopijeme fľašu nedopitú, Alebo sa z toho zbláznime… . (Seléna – mesačná bohyňa, Endymión – švárny šuhaj, zamiloval sa do Héry, Zeus na neho za trest zoslal večný spánok, Do spiaceho sa zamilovala Seléna, no ani jej bozky ho neprebudili, Aiolos, Aeolus – veterný boh) .