Pradávno – dávno, keď Titáni
Tvarovali svet do krásy,
Záľubu mali v milovaní
A Zeus blýskal na časy,
Ókeános a jeho Téthys
Natvorili riek – potokov,
Aj z Ínacha sa mohli tešiť,
Ktorý im z ich tiel odmokol.
Aby to v rieke za to stálo
A s Nymfami sa nenudil,
Stanovili ho v Argu kráľom,
Aby tu bol aj pre ľudí.
U kráľov to už zvykom býva…
Íó prišla na tento svet,
Krásou svojou ho oslnila,
Nymfy jej mohli závidieť…
V očiach jej svietia hviezdy jasné,
Líčka jej farbí malina,
Básnici o nej píšu básne…
A je z nej kňažka Hérina.
Slúži jej deva, verne slúži
V prastarom chráme nad Argom.
Dotýkať sa jej nesmú muži,
No jej krása je lákadlom…
Tak sluch o Íó donáša sa
Až k najvyššiemu – Diovi.
Túžba mu božské srdce drása,
Nuž v božských vodách zaloví.
Približuje sa k nežnej panne
A jeho božská poklona
Smeruje božsky nebadane
Hérinej kňažke do lona.
Vtom Héra ale tresne dvermi –
Bo povahu má zvedavú.
Zeus v snažení zdať sa verným
Premieňa Íó – na kravu
A zaskočený vraví žene,
Že chcel len mliečko z vemena…
Héra sa cíti ponížene
a Íó zase zvedená.
Bohyňa jemne uškrnie sa
A s Diom zmluvu uzavrie –
Sama mu denne hrniec mlieka
Prinesie ráno do spálne.
A on jej za to snehobielu
Kravku venuje ako dar.
Veď u nich mlyny božie melú
A boh vie, či hriech za to stál.
Héra si teda kravku berie,
povraz hodí jej na šiju –
Morálne zadosťučinenie –
Uviaže ju o olivu
V háji kdesi pod Mykénami.
Argosa strážcom postaví.
Veď Argos je ten vskutku pravý –
Obor so stomi očami.
Spí očí najviac polovica,
Tá druhá zase stále bdie.
Zeus k nej nesmie priblížiť sa,
Ani akože náhodne…
Nezmenil aby údel kravský
A nevrátil jej podobu…
Neubúda mu zatiaľ z lásky…
Kravy bohom z rúk nezobú…
Íónine oči kravie smútia,
Jazyk je mlčný ako hrob.
Ojedá lístie z olív prútia,
Argos je známy mizantrop…
(Argos – patrí k najstarším mestám na Peloponéze,
Argos – rovnomenný stooký obor, po smrti Héra
umiestnila jeho oči do pávieho chvosta,
Ókeános, Téthys. Inachos – vodné božstvá,
Mykény – konkurent mesta Argos, čo sa veku týka)
D r a g o 20/21032012