Tam, kde na stráňach zreje víno
A bohovia sú blažení,
Samotár žije Pygmalión
A nemieni sa oženiť.
Nehľadá v ženách rozptýlenie,
Ani jedna ho nebaví.
Jadrí sa o nich namrzene,
Že sú to samé nemravy,
Čo život celý len dve na tri
Rapocú, lozia sem a tam,
Nič neurobia, jak sa patrí,
Tak voľ byť radšej celkom sám.
Vo svojej dielni sochy tvorí –
Vydlabe ich, či vyseká.
Mlčí, počúva vlny v mori
A modeluje človeka.
Hélios kone svoje riadi
Do hôr cyperských úvratí
A Pygmalión bez nálady
Teliatku rožky pozlatí.
No inakšie je celkom zdravý
A tiež by sa rád s niekym smial.
Zoberie si do svojej hlavy –
Vytvoriť ženský ideál.
Podúmä, lebo doba plynie
A len z práce sú koláče –
Rukou siahne po slonovine –
Tá pozdáva sa najviacej…
Do prstov s láskou motív berie,
Tvoriť by mohol spamäti.
Slonovina sa snehobelie,
Do noci mesiac zasvieti.
Vytvára dielo dni a týždne,
Oddychu rukám nedáva –
Len nech to telo správne vyznie,
Nech to nie je len zábava…
Dostáva socha svoju ladnú
Panenskoženskú poistavu.
Prsia dievčenské telu sadnú,
Aj farbu majú belavú…
Oči hlboké… Mlsné pery…
A vlasy morskovlnivé…
Pygmalión si teda verí…
Slonovina však – nežije.
Hľadí sochár na svetskú krásu,
Hľadí, oči z nej nespúšťa.
Má teraz ženu svoju, vlastnú,
Aj mlčanlivú na ústa…
Trávieva pred ňou dlhé chvíle,
Dotýka sa jej zmätene,.
Hladí jej prsia roztomilé,
prechádza dlaňou po tele…
Neprihovoriť sa jej nedá…
Celý život je naruby.
Slonovinová panna bledá –
Pygmalión sa – zaľúbil…
Prináša pre ňu rôzne dary,
Náramky, perly na šiju…
Chvíľočkami sa mu aj marí,
že ústa už-už ožijú…
Marí sa mu, že socha dýcha,
Že sa jej dvíha tíško hruď.
Naleje víno do kalicha –
Láske sa nedá uniknúť.
Odeje nahej peplos biely,
Dá venček z kvetov na hlavu.
Vidí sa s ňou aj na posteli…
Ľúbi však – sochu meravú.
Neopätuje lásku jeho,
Stojí jak v nemom úžase.
Zvestujú vlny morským brehom
Aj o láske aj o kráse…
D r a g o 22/23032012