Kyprida – teda Afrodita
Oslávi sviatok vo chráme.
Pygmalión len deň čo svitá,
Vzdať úctu ide oddane.
Ťahá so sebou na obetu
Teličku bielu – zlatý roh.
Obidvom sa im nohy pletú,
Obeta čaká na oboch…
Pygmalión sa celý chveje,
Vystiera ruky k Kypride.
Uloží vieru do nádeje
A ku oltáru podíde:
„Bohovia slávni, Afrodita…,
Ty, z peny morskej zrodená…
Dovoľujem si od vás pýtať…
Viete, čo láska znamená…
Dajte mi pannu, milovaní…
Len nech sa navlas podobá
Soche, vyšla čo z mojich dlaní –
Zmáha ma lásky choroba…
Afrodita… A k tvojmu sviatku
Prijmi odo mňa skromný dar –
Dva rožky zlaté na teliatku…“
Položí obeť na oltár.
V Afrodite sa srdce pohne.
V plameni oltár zažiari –
Znak, že ho berie na vedomie.
Aj slza stečie po tvári…
Vracia sa domov Pygmalión,
Bozkáva kvety na poli.
Láska ho hreje ako víno.
Nakoniec dvere otvorí…
Prekračuje prah, sochu zdraví,
Tak, ako to vždy robieva.
Pohladí vlásky sošej hlavy,
Jak sluší sa na ctiteľa.
Zrazu len ružovejú líca
Soche. Ba sa aj usmeje…
Vystiera ruky, nakloní sa,
dotkne sa jeho kadere…
Socha sa hýbe… A rukami
Stvoriteľa si objíma.
To Afrodita triumf slávi –
Ožíva panna spanilá.
V rytme lásky im srdcia búšia,
Nežne sa k sebe privinú.
„Milý…“ – vyrieknu živé ústa…
„Máš ženu – pannu nevinnú…“
Dotkne sa ruky, tváre, tela…
Láske netreba veľa slov.
Afroditina šatka biela
Svatá ženícha s nevestou.
………………………………………….
Míňajú sa dni, láska kvitne
Aj od večera do rána.
Ženy sú neraz neodbytné –
Kinyros, Pafos, Metarma –
Štebocú u nich dietky milé,
Žičí im Tyché – Šťastena.
Spomienka už len u nich žije
Slonovinovokamenná…
(Pafos – autori sa rôznia, či išlo o syna alebo dcéru. Mýtický
zakladateľ (ka) mesta Pafos na Cypre.
Kypris, Kyprida – iné meno Afrodity podľa ostrova
Cyprus – Kypros, kde sa zrodila z morskej peny,
Kinyros – pozri báseň Myrrha,
Socha meno nemala, pravdepodobne ju J.J. Rousseau „pokrstil“
menom Galatheia – to by znamenalo asi „mliečna bohyňa“)
D r a g o 22/23032012