Apollón sa bol zamiloval
Do nymfy menom Kyréné.
A zbytočné by boli slová,
Že ako áno – ako nie
Aristaios sa na svet zjavil –
A preto, že tak Osud chcel,
Vysvetlil ľuďom, čo sú kravy
A stal sa kráľom všetkých včiel.
Pojal za ženu Autonoé,
Čo bola dcéra Kadmova –
(Kadmos obrobil thébske pole
a pohneval si Área.)
Dionýsa ich dcéra Makris
V kolíske medom kŕmila.
Aktaion, synak, býval šťastný –
Okrem lovu nič nevnímal.
Výchovu dostal od Chairóna –
Najmúdrejšieho kentaura.
Neraz si s ním aj zapoľoval,
Lukom a šípmi narábal.
Podrástol… Spolu s kamarátmi
Aj Lovu zdar aj Halalí,
V domnení, že len im les patrí,
Po Kitharóne volali.
Deň sparný je… Ťažko sa dýcha,
Psie jazyky až pri zemi –
Psov päťdesiat je jeho pýcha…
Posadajú si zmorení
Lovci v tej spare na poľane.
Odložia zbroj aj zdriemnu si.
Len Aktaion si čosi zmanie –
Túlať sa vydá polesím…
Lovec mladý horou sa brodí,
Kithairon sa mu zaľúbi.
Aj kvapiek pár by vypil vody,
Aj vložil čosi do huby…
Lozí údolím Garganthea,
Spevom si lepší náladu,
Aj dol´ sa spúšťa, aj hor´ štverá,
vdychuje vôňu levandúl…
Na strmom zbadá svahu hory
Vchod do neznámej jaskyne.
A zvedavosť v ňom prehovorí.
Na nebi mrak sa rozplynie.
Tep zrýchľuje sa, srdce tlčie,
Prútie ho šľahá po tvári.
Čo, ak to bude dúpä vlčie?
Čo, ak žijú tam kentauri..?
Rozhŕnie teda Aktai krovie…
Vplazí sa… A má na mále…
Dnu pri jazierku… Tam si hovie…
Vyzúvajú jej sandále…
Ľúbezné nymfy Artemide…
Zrak kalí sa… Dych zatají…
Do uzla vlasy… Nahá ide
Bohyňa lovu…pomaly…
Už skúša nôžkou, či je voda
Teplá alebo studená.
Aktaia srdce hlodá – bodá…
Vtom zvýskne nymfa prameňa!
Hneď po nej druhá, tretia… Všetky!
Pištia, až v ušiach zalieha.
Halia si paniu horské dievky,
Ona sa pýri, červená…
Oči jej zrazu sršia hnevom –
Chlapca už vidí na štíte.
Jej božské nedotknuté telo
Pred mužmi má byť ukryté.
Aktaion čo by stratil silu –
Neberie nohy na plecia –
Očami hlce roztomilú…
Nymfy sa veru netešia…
Utekať mal a dať sa vnohy,
Ukryť sa kamsi do tieňa…
………………………………………
Hlava mu ťažie pod parohmi…
Už je aj v koži…jeleňa…
Šija je dlhá, nohy bystré…
Prišiel by keby s pokorou…
Otrasie srsť a telo vystrie…
Uteká… Ale neskoro…
Beží Aktaion v koži zvera.
Rozum mu zostal človečí.
Z luku si viacej nezastrieľa
A Osudu sa nevzprieči…
Zavetrili psy stopu v tráve
A už sa hrnú zúrivé…
S brechom sa rútia nedočkavé…
Uniká jeleň po nive…
Uteká svižne lesom, krovím…
Fújazdí, trieli, uteká.
Psov tlama jeho neosloví –
Nebadajú v ňom človeka…
Nohy mu slabnú, dych sa tratí,
Podlamujú sa kolená…
Kľačí Aktaion na úvratí,
Psia svorka ako šialená
Vrhá sa naňho z každej strany
A trhá mäso na kusy.
Farbí krv trávu farbou malín –
Aktaion… dušu… vypustí…
Osudu teda neunikol
A v bôli tela zahynul…
Jediný bol, zo smrteľníkov,
Čo nahú uzrel – bohyňu…
(Apollón – najkrajší medzi bohmi,
boh slnka, svetla, liečenia, ochranca života atď.
Kadmos – mýtický kráľ, zakladateľ Théb,
Áres – boh vojny,
Aristaios – naučil ľudí chovať dobytok,
považovaný bol aj za boha včiel,
Kithairón – hora na juhu pevninského Grécka,
jedno zo sídiel Múz)
D r a g o 29/31032012