Alkéstis a Admétos zdroj
(6)
Idyla
Kráľovná ujíma sa roly.
Váži a ctí si manžela.
Nechýba nič, by šťastní boli,
Osud im dietky požehná –
Aj trónu následníka majú
Aj dcérku krásnu v rozkvete.
V láske si spolu nažívajú…
Prichodí zima po lete,
A po zime zas nové leto.
Aj ľud je s nimi spokojný.
Chýr o ich šťastí letí svetom,
Neženie kráľ ich do vojny…
Čas ani Chronos nezastaví.
A už sa blíži hodina,
Keď Admétos, aj keď je zdravý,
Si na svoj údel spomína…
(7)
Lúčenie
Mal by sa pobrať z tohto sveta
Do ríše Háda v zasvetí.
Duša sa v jeho hrudi zmieta …
Iskierka nádej osvieti –
Len by sa našiel človek, ktorý
By prijal tú smrť za neho,
Ktorý by sa dal nahovoriť…
Pýta sa otca starého,
Či by sa na to nepodujal –
Zrátané má to tak či tak…
Ferétés spraví v dome hurhaj…
Chce ešte požiť, neborák…
Probuje teda u matere –
Bývalej kráľky Klymény.
Aj mať však syna odoženie
A rolu si s ním nemení.
Nenájde v kraji služobníka,
Boháča ani chudáka.
Nik pred ním dvere neodmyká.
Smrti sa každý naľaká.
Prichádza domov, zvesí hlavu,
Aj lúčiť sa už začína.
Pobozká dcérku štebotavú,
Prenesie pohľad na syna.
V očiach má slzy, hlas sa trasie…
Alkéstis si ho objíme –
Prežili spolu chvíle krásne,
Nech zostane to v rodine,
Keď smrť si musí zobrať svoje –
Ona to bude! Iný nie!
Opustí muža, detí dvoje…
Ešte raz si ich privinie…
Admet jej so slzami sľúbi,
Nepozrie že sa na inú,
Aj po smrti ju bude ľúbiť
A starať sa o rodinu.
Od ostatných sa odoberie
A sama volá Thanata,
Nech krídel jeho čiernych perie
Mu Persefóna preráta.
Na smrť sa chystá Alkestida –
Myje sa, chitón oblieka.
Vo Fairách ľud sa k smútku pridal
Do posledného človeka.
Do hrobky vstúpi, uloží sa,
Oddá sa rukám Osudu.
Už o nej vedia na nebesiach,
Skoro jej hudci dohudú.
Apollón letí za Thanatom,
Alkesty smrť nech oddiali.
Thanatos ale trvá na tom
A vôbec sa s ním nebaví.
Alkéstis a Admétos zdroj
(Chronos – boh času,
Hádes – boh zasvetia,
Persefóna – Hádova manželka,
bohyňa zasvetia
Thanatos – boh smrti)
D r a g o 05/09042012