P. P. Rubens: The hunt of Meleagros and Atalante (1617/1628?) zdroj
Znamenia vyjdú nepriaznivé,
Mrú ale lovci od nudy.
Kalydonu krv diviak pije,
Vášeň sa v chlapoch prebudí.
Prvý kto trafí stvoru čiernu,
Prvý kto sa s ňou pokoná,
Ten od Oinoa za odmenu
Získava kožu netvora.
Stavajú sa už vedľa seba –
Kto peši a kto na koni.
Psov na stopu hneď naviesť treba…
Len či ho svorka dohoní..?
Diviak je rýchly, prefíkaný,
Rýchlosťou vetra uniká.
Po svojej každý siahne zbrani,
Meleagros ´zrie na strýka …
Na uja vlastne, na Plexippa,
Na brata svojej matere…
(V rodinných zle sa vzťahoch rýpať…)
Dopredu hneď sa poženie…
Atalanta si zaostane –
Len že si výstroj upraví…
Zjavia sa pri nej nečakane
Dotierni dvaja Kentauri.
Nadarmo im však tečú sliny,
Aj keď je deva nekrytá…
Dva šípy vkladá do tetivy,
Nech otrčia si kopytá!
Na stope lovci k lesu trielia,
Mieša sa brechot, ľudský krik,
Rúti sa zviera z húštia tieňa
Vyženie lovcov na chodník.
Naberie najprv na svoj rypák
Honcov dvoch z prvej línie
(Kto by sa teraz v menách piplal..?),
Jeden aj druhý nežije.
Kráľ Nestor z Pylu, čoby mladý,
Záchranu hľadá na strome.
V trme-vrme si zaťa zraní
Péleus… No nie vedome.
Zúrivý diviak telá pára
Každému, kto je v dosahu.
Strašná je Artemidy kara…
Netratia lovci odvahu –
Ankaios, chlapec ešte mladý,
Skočí pred zuby netvora.
Sekerou si s ním nedá rady,
Zaraz je z neho mŕtvola.
Vrhajú ruky veľa razy
Oštepy, ostré kopije.
Kožu však nikto neprerazí
Zo slávnych lovcov partie.
Fííííííí! -Zrazu strela vzduchom sviští –
Atalanty luk prevraví.
Zvíja sa diviak na kolbišti,
Chodník je celý krvavý.
Meleagros tiež ihneď skočí,
Kopiju vráža tu i tu!
Odchodí život zveru z očí,
Nemá už síl na odvetu.
P. P. Rubens: The hunt of Meleagros and Atalante (1617/1628?) zdroj
Príbeh by skončiť teraz mohol,
Keby nie Artemidin dych –
Do deja vstúpi ľavou nohou
A seje nešvár medzi nich.
Skolila Atalanta zvera,
Nuž koža patrí jasne jej.
Meleagros ju rýchlo zdiera,
Venuje deve víťaznej.
Aj Oineus to takto myslel,
Sľubujúc za lov odmenu.
Plexippos mení slov tých zmysel –
Koža vraj nie je pre ženu…
A spolu s bratom Toxeusom
Zaraz jej kožu odnímu.
Meleagros len pozrie s hnusom
Na matky svojej rodinu.
Zarinčia zbrane, zmĺknu Múzy –
Plexippos padá zabitý…
Althaia po bratovi slzí…
Poleno v zlosti pochytí –
To pleno, nad ktorým Moiry
Vyriekli ortieľ Osudu.
V kozube aj dnes oheň horí….
Triumf však sláviť nebudú…
Poleno hodí dostred ohňa –
Osud jej zadosť učiní.
Meleagrova duša voľná
Opúšťa telo bez viny…
(Podľa vtedajšej morálky bol najbližším
príbuzným ženy jej brat.
V inom variante Althaia prekľaje syna
a prosí bohov, aby mu vzali život,
dochádza k vojne medi Kalydonom
a susedným mestom, kde žijú jej bratia.
Kentauri – tvory s ľudskou hlavou a konským telom,
Ankaios – mladý lovec z Arkádie na Peloponéze,
Péleus – otec slávneho hrdinu spod Tróje Achillea)
D r a g o 17/19042012