Kéfalos (Cephalus) a Prokris (Thassos)
ilustrácia: Benjamin West zdroj
Cudzinec do batôžka siaha,
Vyberá šperky, ozdoby…
Prokrida váha – váha – váha…
A už-už to aj urobí…
V tej chvíli Éós Kéfalovi
Pôvodnú vracia podobu.
Prokrida v hanbe slová loví,
Prepadnúť chce sa do hrobu.
Nečaká ďalej ani chvíľu,
Z vlastného domu uteká.
Kéfalos stráca svoju milú,
Prežíva trápie človeka…
Sedáva sám len v dome svojom,
Neide mu to do hlavy.
Búši mu srdce nepokojom,
Ani lov ho už nebaví…
Duša mu túži – túži – túži…
Po Láske aj po Prokride,
Tak, ako túžia mnohí muži,
Kým iná láska nepríde…
Nakoniec to už nevydrží,
Nebaví ho byť doma sám.
Po lesoch chodí, blúdi, krúži,
Zahľadí sa aj ku hviezdam.
(Akoby Éós v duchu prosil…)
Dlhá je jeho lesmi púť.
Poradil nakoniec mu ktosi,
Kde by ju mohol zahliadnuť.
Prokrida tašla – k Artemide,
Poľujú spolu v družine.
Kéfalos teda ku nim ide…
Ženu na hruď si privinie,
Prokrida tiež sa túli k nemu…
Bohyni čo už zostáva..?
Prepúšťa družku utešenú,
Na rozlúčku im zamáva.
Navyše dá jej pre manžela,
Ctiteľa svojho, čarodar:
Kopiju, neminie čo cieľa,
Čo by sa ako uhýbal.
Lailapa pridá, psíka, ktorý
Nepustí korisť od seba.
Nakoniec Láska prehovorí …
O tom slov veľa netreba…
Bývava šťastie unavené,
Bývava však aj vrtkavé.
Kéfala vášeň do hôr ženie,
Nezáleží mu na sláve.
Priateľov nemá, sám chodieva,
Stopuje čiernu, vysokú…
Vysliedi Lailap každé zviera.
Kopiju nosí pri boku –
Čo hod, to zásah. Chybu nemá –
Vrhať by mohol naslepo.
Hélios dnes to s teplom prehnal,
Do večera je ďaleko…
Kéfalos ľahne unavený,
Odovzdá dušu sieste.
Nefelin oblak tvár mu tieni,
(Za závoj šiel by neveste…)
Osloví teda jemnú chmáru,
Nech vydrží, nech vytrvá,
Nech splynú spolu v dokonalú
Bytosť človek a nad ním hmla.
Čuje to všetko pastier kozí,
K Prokride zaraz uteká.
Rozpovie, čul čo… Tá sa zhrozí –
Miluje Kéfal človeka…?!
Isto to bude panna ´kási…
Nefelé… V lese obaja…
Žiarlivosť Prokre v hlave straší,
Uteká a sa zastrája…
V kríčku sa schová na mýtine.
Začuje, čo aj pastier čul…
Zaľúbil ten sa do bohyne..!
Zavzlyká dievča… Čože včuľ..?
Vyskočí Kéfal, zbraňou máva,
Kopiju vrhá do kríka.
Trafená hus by zagágala,
Trafený človek zavzlyká…
Veril, že v kríku zviera strežie –
Opatrnosti nikdy dosť…
Čupelo tam však žieňa nežné,
Na love nepozvaný hosť…
Po vzlyku spozná svoju ženu…
-Čo tá teraz tu..? Preboha!
Na ruky berie skrvavenú,
Zaplače modrá obloha …
-Nefelé ľúbiš…,-šepne sticha…
-Nefelé..? Drahá, to je mrak..!
Prokrida ledva-ledva dýcha…
Pastier bol teda neborák…
Obaja chybu pochopili.
Prokrida mrie mu v náručí.
Líčka jej krášli úsmev milý…
navždy ich Osud rozlúčil…
Kéfalos (Cephalus) a Prokris (Thassos)
ilustrácia: Benjamin West zdroj
(Artemis – bohyňa lovu a mesiaca,
Nefelé – bohyňa oblakov aj oblak samotný)
D r a g o 27/29042012
