Popása sa tam Ameltheia (Zeus prešiel na iný kost –
netreba mu už mlieka veľa),
Žije si len tak pre radosť.
Uzrel kde Zeus svetlo sveta,
Pod horou Diké na Kréte,
Šírila zvesť sa po klebetách,
Verte si, a či neverte –
Popása sa tam Ameltheia
(Zeus prešiel na iný kost –
netreba mu už mlieka veľa),
Žije si len tak pre radosť.
Hojnosti roh jej odpočíva
A stráži kozu zlatý pes,
Pandareos o ktorom sníva,
Vypláva za ním ešte dnes.
Efezu Pandareos vládne
A bol by z neho dobrý kráľ,
Vládol viac keby nenápadne
A nežal tam, kde neosial.
Na Kréte naťahuje siete,
Zlatého psíka uloví.
S kozou sa Pandar nezapletie.
Psík ale patrí – Diovi…
Dovezie si ho do Efezu,
Aj keď sa kradnúť nesluší…
Zrazu sa zľakne – čo ak vlezú
Chýry tie bohom do uší..?
Psíka sa zatiaľ zbaviť treba.
Chvíľočku ešte otáľa…
Spoľahne sa však na suseda –
Diovho syna Tantala.
Vie Zeus, veď je vševediaci,
Vie, čo sa deje v Sipyle.
Potiahne kto za koniec kratší?
Diovi je to nemilé…
Posiela Herma, posla bohov,
K Tantalovi nech prevraví…
Syn jeho milý… Ako mohol..?
Vari je ozaj nezdravý..?
Prichodí Hermés napoludnie,
Tantala priamo osloví:
-Pre teba hádam nie je čusné –
známe je všetko Otcovi…
Prekrývaš zločin Pandarea,
zlodeja, svojím zločinom.
Zo zlata čo je, nie je z dreva…
Odober hneď sa za Diom –
Otcovi vráť to, čo je jeho –
jeho je psíča zo zlata,
dovezené sem z krétskych brehov.
Inak sa s tebou poráta!
-Uver mi, Hermés, -Tantal vraví, –
žiadneho psa ja neskrývam.
Pri mojom prisahám ti zdraví,
prisahám Otca na Dia,
prisahám syna na Pelopa,
na dcéru moju Niobé –
nevedie ku mne psacia stopa,
prisahám vlastnom pri hrobe!
Hnevá sa Zeus… Už sa hnevá…
Hnevá sa z krivej prísahy.
A ten pes zlatý nie je z dreva –
Syn sa už hriechu nezbaví…
(Amaltheia – koza, ktorá v detstve kŕmila
Dia svojím mliekom, darkyňa Rohu hojnosti, 
Efezos – mesto na západnom pobreží Malej Ázie,
Hermés – multifunkčný boh, posol bohov)
D r a g o 10/13052012
