zPoslovia od Mínoa z Kréty
Aigea u sa ohlásia.
Na krídlach času život letí,
Mládež už nová dorástla.
Kráľovi iba napomenú,
Nezabudne nech odviesť daň –
Kohosi syna, kohos´ dcéru
Za Androgea pýta kráľ –
Po sedem chlapcov, panien sedem
Mínotaurovi do brucha.
Inakšie Mínós boj tu zvedie!
Aigeus radšej poslúcha…
Deje sa to už raz po tretí.
Athénska mlaď sa pomíňa.
Zakaždým rovný pozdrav z Kréty.
Krutá to pomsta za syna.
Théseus badá, čo sa deje.
Oznámi svojmu otcovi,
Nepadá nech do beznádeje,
Žiadosť hneď svoju vysloví:
Jeho nech pošle mlaďou medzi
Mínotaurovi k obedu.
Bolesti vždy je lepšie predísť,
Do Knossu nech ho zavedú.
Porazil býka, zabil Faiu,
Trúfa si aj na netvora.
K junákom nech ho prirátajú
A nech sa oňho neboja.
Na pleciach hlavu múdru nosí.
Namieste ďalšie domyslí.
Rodičia chodia na ponosy,
Slzy im ešte nevyschli.
Zhrozí sa Aigei… Syna vzpiera…
Nerád by prišiel o neho
Pre býkohlavoľudozvera
Ďaleko rodných od brehov.
Théseus mladý, tvrdá hlava
Aigeovi sa nepoddá.
Rovesníkov si pozvoláva,
Synov a dcéry z národa,
Panny dve mení za šuhajov
S tvárami jemných ženských čŕt,
Keby sa bodaj čosi dialo,
Mohol sa na nich spoľahnúť.
Zaslzí Aigei do peplosu
(Vreckovky ešte neboli),
Voľný dá priebeh očiam, nosu,
Keby čos´, čas to zahojí.
Na lodi napnú plachty čierne,
Aj slnko halí čierna chmár.
Plavcov pár do rúk veslá berie,
Obetu lejú na oltár…
Synovi Aigei ešte podá
Plachtovie biele pre prípad,
A preto, že krv nie je voda,
A syna svojho že má rád,
Dobre tam ak by pochodili,
V súboji s Krétou obstáli,
Vytiahnu nech ich v šťastnej chvíli,
Doveslia späť ak veslári.
Dvíha loď kotvu… Do kolísky
Mora ich pojme Poseidón.
Opustia kraj svoj srdcu blízky.
Ktovie, čo bude na cudzom…
(Mínós – krétsky kráľ, mal najsilnejšiu flotilu svojej doby v Stredomorí a vo výbojoch si dobre počínal aj na súši,
Mínotauros – potomok býka a Mínoovej manželky Pasifaé, netvor s ľudským telom a býčou hlavou, živil sa ľudským mäsom,
Knossos – jedno z miest na Kréte, ktorému vládol Mínós, známe svojim Labyrintom)
D r a g o