kráľ Mínós z
Špliechajú vlny o bok lode,
Palubu o sa rozbijú…
More je pieseň o slobode,
Théseus bodrí mladinu
Nezúfa nech a vztýči hlavu,
Nevieme, čo je v Osude.
Nádeje iskru stále majú,
Neveriť si je nemúdre.
Pristanú. Na breh zídu z lode.
Obete Mínós preráta.
Ocenil by ich na slobode –
Mládencov aj tie dievčatá.
kráľ Mínós z
Očami bodne do Thésea,
Opýta sa ho, čí je syn,
Pokoru keď tu nepredstiera.
Sám rovnať by sa mohol s ním.
Riekne mu Mínós, on že sám je
Počatý Eurou od Dia.
Théseus sa len pousmeje:
-Veď božský pôvod mám i ja!
Poseidón otcom je mi, kráľu,
Tvojeho otca rodný brat,
A preto nemám dušu malú,
Dokážem sa aj s kráľmi hrať!
Knossu kráľ pozrie v dobrej viere –
Dôveruj, ale preveruj!
Z prsta si prsteň zlatý berie,
Zverí ho jednej z morských vĺn.
Pravdu ak vravíš, dokáž teda –
Vylov mi prsteň z mora späť!
Zahanbiť Théseus sa nedá,
Ani sa nechce s kráľom prieť.
-Dokázať mal bys´ ako prvý,
Otcom že ti je práve Zevs.
Začuje Boh to. Ihneď hrmí…
Očami pred im udrie blesk!
Prijmú ho vlny, ponorí sa,…
Amfitrité mu v ústrety –
Kráľovná morí večne bosá,
Nežiarli muža na deti –
Prsteň mu podá, úsmev pridá,
Aj perál zopár ako dar.
Na brehu zrazu všetci vidia,
To, čo mal vidieť iba kráľ.
Nezľaví Mínós z dohovoru…
K Mínotaurovi tak či tak
Pôjde tých štrnásť pekne spolu,
Nažerie nech sa, neborák…
Ariadna za všetkým sliedi,
Zaľúbená až po uši.
Milému pomôcť musí z biedy,
Otec kým dačo netuší.
Stačí jej chvíľka. Klbko nite,
Čarovný podá chlapcu meč.
Klbko mať musí dobre skryté.
Bozk mu dá. Rýchlo zmizne preč.
Faidra, jej sestra, prizerá sa.
Aj ona sa do Thésea…
Ovládla aj jej srdce láska,
Nie je však ešte dospelá…
(Eura = Európé, bližšie pozri blog Európé,
Knossos – mesto kráľa Mínoa povestné svojim Labyrintom, v ktorom skrývali Mínotaura z
Zevs = Zeus, najvyšší medzi bohmi najmladšej generácie,
Amfitrité – morská bohyňa, manželka boha morí Poseidóna,
Ariadna – staršia dcéra Mínoa a Pasifaé,
Faidra – mladšia dcéra Mínoa a Pasifaé)
D r a g o
Amfitrité a Poseidon na mozaike z Pompejí 1 2
palác kráľa Mínósa v Knossose 
