_ _Héraklés kráča, v bruchu kručí.
Tirynth je ešte ďaleko.
Hladí ho slnko zlatolúčmi.
Čistý je, trest sa prevliekol.
Rohom by vína neohrdol,
Ba ani stehnom barana.
Hlási sa bachor, schne mu hrdlo,
Nejedol nič už od rána.
Uprostred rovín Thessálie
Hermovka smer mu ukáže:
Féry sú blízko, a v nich žije…
(Naberie zrazu guráže…)
Admétos ujal sa tu kráľby.
Od Arga s ním sa priatelí.
Prázdne má gamby, kto sa hanbí,
Poležal by aj v posteli…
Nenechá ho snáď zájsť od hladu
A ešte menej od smädu.
Na jazyk sliny sa mu vkradú.
Do Fér ho nohy dovedú…
Zabúcha, vstúpi do paláca.
Admétos si ho objíme.
Héraklu v očiach žiaľ sa stráca
Vidinou stehna na víne.
Vedie ho Admét do hodovne,
Sluhovia nosia ostošesť.
O smútku kráľ nič nevypovie,
Samého nechá hosťa jesť.
Pomaly baran zmizne celý,
Nápojmi čeľaď nešetrí.
Akoby čosi riecť mu chceli.
Napätie visí v povetrí.
Opýta sám sa komorníka –
Kde trčí kráľ? Čo nechodí?
Nahlas sa sluha rozovzlyká,
Doleje vína do vody,
Utrie si slzy dobráčisko,
Trasľavým hlasom prevraví,
Thanatos že už snorí blízko,
Smútkom kráľ je jak bez hlavy.
Alkéstu pre si, pre kráľovnú,
Priletí skoro Čierny Boh,
Ľúbenú ľudom, milú, skromnú…
Sama už leží na mároch…
……………………………………….
-Apollón, priateľ nášho kráľa,
Cnostiplného Adméta,
Sudičky vínom ponapájal,
Do nití uzly povplietal.
Udrela ak by Admétovi
Hodina žitia posledná,
Apollón preňho douslovil –
S Moirami tak sa dojednal:
Nemusí umrieť, ak sa nájde,
Prijal kto smrť by za neho
A Persefóne robil garde.
Adméta tak by živého
Zachoval Osud ľudu, Féram,
Mestu aj jeho rodine.
Thanatos tu sa ponevieral,
Smrti sa teda nevyhne.
Prosil sa Admét kamarátom,
Rodičom, sluhom, žobrákom…
Život smrť nevyváži zlatom,
Aj keď je plný bodliakov.
Alkésta iba, pani naša,
Ku svojmu z lásky mužovi,
Odvahu v sebe umrieť našla –
Pohreb je takmer hotový…
Na márach leží Alkestida,
Plače kráľ, deti, smoklí ľud.
Šelestia Thanatove krídla,
Paláca do sa tisne smrť.
………………………………….
-Preto je smútok u priateľa! –
Héraklés náhle pochopí…
Na plecia hodí kožu leva,
Myšlienky zhŕňa dokopy…
Do hrobky vstúpi osamelo.
So sebou berie kyj a sieť.
Bledne tvár Alky, tuhne telo,
Admétos mal by osamieť…
Héraklés v prítmí, v hrobky šere,
Ukryje svoju postavu.
Zašuští krídel čiernych perie…
Kyjakom Thanat cez hlavu
Schytáva, ale nevzdáva sa.
O Dušu boj sa rozpúta.
Héraklés z krídel perie kmása,
Šklbe ho, sťaby kohúta.
Thanatos obra mláti, škrtí,
Kope ho, škriabe na tvári –
Vyslanec Hádu, sluha Smrti…
Na neho chlap sa navalí –
Do siete vloví Boha čierne.
Thanatos krotne spútaný.
On iba slúži Hádu verne.
Na soka svojho zagáni.
Krídla má v sieti, neuletí.
Héraklés sa mu privraví:
-Dušu vráť, život matke detí.
Neujde nič ti zo slávy.
Polietaš, kde sa boje vedú,
Arés veď nikdy nezaspí.
Krvou zem pojí proti smädu.
Za jednu dušu získať tri.
Pochváli ťa aj Persefóna –
Vždy žena žene nadŕža.
Nedovoľ milej Alke skonať –
Zobrala Údel za muža.
Učiň aj ty raz skutok vľúdny,
Pustím ťa potom z osídel.
Žije nech žena medzi ľuďmi…
-Toto svet ešte nevidel! –
Vyhŕkne Thanat znevážený.
-Neberie Smrť len tam, kde niet!
Na výber nemám! Údel ženy
Zmením… Nech kvitne ten váš kvet.
Navrátim Dušu do jej tela.
Snáď nie je ešte neskoro.
Urobím pre vás viac než veľa.
Odchádzam odtiaľ s pokorou…
Alkésta chytá farbu v tvári,
Nevädzie očká otvára.
Na perách z malín úsmev žiari,
Ovlaží ústa z pohára.
Thanata pustia, nech si letí.
Nik sa s ním vrelo nelúči.
Vybozká matka svoje deti,
Objíma muž ju v náručí.
Naďalej ľudu slzy kanú –
Cez úsmev slzy radosti.
Tabuľu stroja nevídanú,
Admétos všetkých pohostí.
Na cestu Héraklés sa strojí.
Pri dvoch je tretí navyše.
S Thanatom uspel v čestnom boji –
Do mýtov sa to zapíše…
(Podrobnejšie je príbeh Adméta a Alkésty spracovaný v blogu: Alkéstis a Admétos,
Thessália – oblasť – JV časť pevninského Grécka,
Fairy / Féry – mesto v Thessálii,
Od Arga s ním sa priatelí – obaja sa zúčastnili na výprave Argonautov,
Apollón – slnečný boh, boh – liečiteľ aj trestajúci a prinášajúci skazu,
Moiry – sudičky,
Persefóna – zásvetná bohyňa, manželka Háda, 
Thanatos – boh smrti z
Arés – boh vojny)
D r a g o jeseň – zima 2012/2013
…
