Héraklés (39) – Oichalia

Eiréne seje pokoj, ticho,
Spievajú Múzy o mieri,
Utíchol krvi lačný víchor,
Vrátil sa úsmev na pery.

Odieva Zem sa do zelene,
Zakvitne Láskou celý svet,
Pritúli Hádes padlých tiene,
Vody sa Stygy vrátia späť.

Héraklés domov… Kamže inam..?
Dávno už nie je najmladší…
Objíma ženu, dcéru, syna…
Vravieť by mohli o šťastí.

Hradisko Tirynth pevne stojí.
Eurystheus… Bohvie, čo je s ním…
Cudzí im z chleba neukrojí,
Rozkrúti Aiol Hérin mlyn:

Uplynú dni aj týždne vari,
Ťažko sa doma obsedí.
Spomienka smutná dušu kvári,
Rokov pár prešlo odvtedy…

Lozí mu Euryt po rozume,
Po sebe stopy necháva.
Ryšavej Ioly vlásky bujné…
Urážka krutá od kráľa.

Ponížil, vyhnal, nedal dcéru,
Zlodejom nazval kravských čried.
Spomienky trpké vrchol berú…
Pomstiť sa musí… A to hneď!

Do zbrane mužov svojich volá,
S Areom hneď je kamarát.
Hlodá ho Euryt, mámi Iola –
Na konci bič sa bude smiať!

Zoradí vojsko zbraní podľa!
Kyjaky, luky, kopije…
Životy za sa ženy modlia,
Víťazstvo nech ich neminie.

Obetu pália na oltári,
O triumf prosia Athénu.
Výprave nech sa v boji darí.
Oichaliu zrú už plamennú…

Ohlásia stráže Eurytovi,
Cudzie že voje hrnú sa.
Obranu mesta prihotoví,
Priekopy vodou napustia…

Do mesta brány zazávorí,
Na múry strelcov vypraví.
Héraklés stane s vojskom v poli,
Vyčká, kým kráľ sa unaví.

Oblieha Tirynth Oichaliu,
Odreže mesto od sveta.
Nevydá kráľ kým Iolu milú,
Budú sa mu tu obšmietať.

Míňajú dni sa, mesto hladne…
Závory Euryt povolí,
Vysiela špehov nenápadne
Presnoriť tábor na poli.

Zo zvedov jeden nevyzvedá –
Zapredá kráľa Euryta:
Oichalia je hladná, smädná…
Nakŕmia zradcu dosýta.

Prevedie cudzích tajným vchodom
Pod rúškom noci po prti.
Vrší sa vlastným nad národom…
Héraklés sám ho uškrtí.

Pobijú stráže, zažnú ohne –
Oichalia blčí v plameni…
Synom je smrti, kto sa pohne.
Nepriateľ mesto vyplieni.

Konečne stanú zoči – voči
Od luku víťaz s Eurytom.
Pravda a lož si kolú oči.
Márne kráľ máva so štítom…

Bojoval lukom- lukom skoná:
Héraklés napne tetivu.
Kráľ sa ním nikdy nepokonal…
Na hlavu mieri… Na sivú…

Z popola Fénix iba vstane…
Dohára v rumoch Oichalia.
Dotknú sa Ioly tvrdé dlane,
Peplosa do ju zabalia…

Padajú ľudia do zajatia –
Otrok sa v dome nestratí.
Nie vždy sú Gréci Grékom bratia,
Nie každý boj je vyhratý.

(Pre lepšiu orientáciu: začiatok tohoto deja je v tomto blogu – časť 29 – U Euryta, 
Eiréne / Iréne  – bohyňa Mieru, 
Styga – zásvetná rieka, v čase Gigantomachie sa „vyšplhala“ na Olymp, 
Aiolos / Eolus – boh vetrov, 
Oichalia – mesto na ostrove Euboja / Evvia (alebo v Thessálii…), 
Eurytos – kráľ v Oichalii, v lukostreľbe žiak Apollóna a učiteľ Hérakla, 
Iola – Eurytova dcéra, 
Fénix – bájny vták, ktorý raz za 540 (sú aj iné údaje) rokov sa vznieti a zhorí, aby povstal z popola a začal nový život)

D r a g o     jeseň – zima 2012/2013
…

_ Iola, Héraklés a Eurytos na hostine, keramika je približne z r. 600 pr.n.l.