Dozerá Zeus na to plemä,
Pretiera oči, neverí…
Prebúdza práca, v nich čo drieme,
Tratí sa posmech od perí…
Semeno Umu od Athény
Preklíči v plody Múdrosti.
Najvyšší nie je natešený,
Titána na sa nazlostí:
-Rovnať sa človek chcel by Bohom!
Nesmrtným keby tak sa stal,
Hádes by Zásvet zavrieť mohol…
A kto by tu bol všetkým kráľ…?!
Na Prométhea šije búdu,
Na ľudské jeho výtvory –
Vmudruje pomstu do záludu,
Héfaistovi hovorí:
Vykumštuj, synu, devu krásnu,
V remesle veď si najlepší,
Nad ktorou Olymp bude žasnúť,
Ľudské sa oko poteší.
Pustí sa majster do úlohy,
Prikvapká vody do prsti.
Dovráva Otec čosi s Bohmi,
Úmysel z hlavy nepustí.
Vyčkajú, až je výtvor suchý.
Athéna dá jej jemnú pleť,
Zverí jej Hermés švindľov muchy,
Môžu jej všetky závidieť
Krásu, čo dodá Afrodita.
Každý Boh čímsi prispeje…
Živý duch sám sa do nej pýta –
Zveria to Pallas Athéne.
Nespúšťa Zeus z devy oči –
Už-už a sa nám zaľúbi.
Oživšia krása povykročí…
Olympan zub má na ľudí.
Všetkým je Bohmi obdarená,
Prischne jej meno Pandora.
Nakúka Zeus do záhrenia,
Prenesie pohľad dohora…
Posiela ženu medzi ľudí
A duša jeho plamenná
Zvedavosť v panne zaraz vzbudí –
Skrinku jej dáva do vena.
Truhlička má byť uzavretá,
Otvoriť ju jej zapovie.
Od Boha dar sa neodmieta,
Pre oči pastva tobôž nie!
Prikvitnú s Hermom k Prométheu,
Vezme nech si ju za ženu.
Ocení Titán krásu, nehu,
Na skrinku pozrie zdobenú…
Od Dia prezent neprijíma,
Vie, že má čosi za lubom,
Poslal keď s pannou svojho syna.
Nedlho Hermés pobudol –
Epimétheus je tu ešte.
Pomalšej mysle… Možno on…
Do baby hneď sa chudák tresne,
Buší mu srdce ako zvon.
Ženie sa radiť ku bratovi:
-Manželka sa mi naskytá!
Celý ju Olymp pre mňa tvoril,
Nenabažím sa dosýta…
Epimétheus, Prométheus, Atlás a krásna Pandora
-Vyhoď ju z hlavy!… Tebe žičím…
Olympským ale neverím.
Dokáže krása život zničiť,
Vypoklonkuj ich zo dverí!
Zaľúbeného láska páli,
Žerie mu dušu zaživa.
Za lásku život dajú králi.
Epimeth dnu ich pozýva.
Na brata nedá varovanie –
Ženou mu bude Pandora.
Netušia, Dia od čo vanie
Aj ako na tom pohoria.
Pandora raz, raz manžel mladý
Na kisňu zíznu záhadnú.
Zvedavá žena vrchnák hladí…
Škulinkou iba nazrieť dnu…
Na prštek len ju pootvorí…
Zhrozí sa, čo z nej lezie von –
Nešťastí ako kvapiek v mori…
Nastane medzi ľuďmi zhon:
Chamtivosť, zloba, slepá závisť,
Žiarlivosť, šaľba, násilie…
Už sa tá chamraď nezastaví,
Nikoho pliaga neminie!
Choroby, vojny, bôle, sváry,
Nenávisť, bieda, útrapy…
Na ľudí všetko zlo sa valí…
Pandora veko pričapí!
Zostala vnútri Nádej iba –
Pomalá, tichá, posledná…
Ustrnú ľudia na pochybách,
Neznajú noci ani dňa…
Epimétheus zaľúbený…
Inakšie veď už nebude…
Objíme nežne telo ženy –
Tak im to stojí v Osude.
Narodí sa im z lásky dcéra;
Vyrastie Pyrrha – vezme si
Deukalióna za manžela.
Oboch to bratov poteší…
Pandora – doslova: Všetkým obdarovaná,
Athéna – bohyňa Múdrosti, remesiel, spravodlivej vojny…
Hádes – boh Zásvetia i Zásvetie samotné,
Héfaistos – syn Dia a Héry, boh – remeselník, boh ohňa, patrón kováčov…
Hermés – polyfunkčný boh, tu najmä ako šibal a podvodník,
Afrodita – bohyňa lásky a krásy,
V staršom variante Pandora dostala od Dia nie skrinku, ale džbán,
Pyrrha – dcéra Epiméthea a Pandory, neskôr manželka Prométheovho syna Deukalióna,
D r a g o 1302/28022013
Прометеј и Пандорина кутија