Túla sa Mídás poľom, lesmi,
Záľubu našiel v prírode.
Doľahnú k ušiam tóny piesní,
Plamenný výkrik: -Évoé!
S Dionýsom sa v lese stretá…
Mainadie ženy, siléni…
Stáva sa z kráľa vínny sveták,
Popíjať ľúbi s priateľmi.
Od vína sa mu bodrí v duši,
Dionýs mu je ako brat.
Miluje mainád tanec brušný,
Kde hrdlo je, tam má sa liať!
Vysádza Mídás vínnu révu,
Frýgia vonia strapcami.
Prelieva spev sa do úsmevu,
Z nevôle mrav sa vymámi.
Mídása blaží víno doma,
Blaží ho v Božej družine.
K Dionýsovi úctu chová –
V Gordiu kult mu vyvinie.
Kochá sa v chráme vozným ojom.
Pohladí zádrap zo zlata.
Tak rád by stal sa Božím orlom…
Mania Mída nakriata…
………………………………………….
Štúchajú starca do paláca
Horliví rabi od kráľa.
Jeden ho tisne, druhý sáca,
Hrubo mu tretí nadáva.
Netušia, kto je, čo je, skade
Cudzinec u nich neznámy.
Chrápať ho našli na záhrade,
Ustlal si medzi ružami.
Teperia hosťa ku prestolu,
Nohami ledva prepletá…
Zjaví nech monarch svoju vôľu,
Zísť či má cudzoš zo sveta…
Neverí Mídás očiam svojim:
-Papposilénos! Odkiaľ že??!!
Nechajte hosťa na pokoji –
Usteľte hneď mu na lóže!
V kúpeli kúrte! Noste víno!
Múdry pán lesa je náš hosť –
Majte sa k nemu všetci milo!
Nehľaďte, že má vzadu chvost!
Kobylí chvost a konské uši,
Pupkaté bruško, plešina…
Priateľ sa v dome uctiť musí.
Silén ho takmer nevníma…
……………………………………
Vyprplal silén Dionýsa,
Zasvätil Boha do vína.
K pravde sa víno neprehrýza,
K múdrosti cestu vyžína.
Vínom sa pojí dobrá duša,
Vodou ho nikdy neriedi.
Dávno už nymfy nepokúša,
Spomienky starca vybledli.
Sadáva silén na somára –
Nohami zviera nešije.
Osol sa nikdy nezatára,
Pretože víno nepije.
………………………………..
Z kopýtka včera vyhodil si.
Poblúdil – kraj je neznámy.
Dozrie kam, všade hrozno visí,
Spočinúť ľahne do trávy.
Po nebi orol plachtí, krúži…
Silénos viečka priviera.
Opila dedka vôňa ruží…
Ráno ho čeľaď uzrela…
Objíme Mídás kamaráta –
Koľko už spolu užili,
Na prstoch rúk sa neporáta.
Vstrebáva mok sa do žily.
(Évoé! – radostný výkrik na počesť Dionýsa,
Dionýsos – boh vína,
Mainády, siléni – pozri časť 1. Évoé tohto blogu,
Frýgia, Gordion – pozri časť 2. Od pluhu na trón tohto blogu,
Papposilénos – doslova Tatko Silén, najstarší a najmúdrejší medzi silénmi, niekedy považovaný za otca ostatných silénov, podľa jednej verzie vychovávateľ malého Dionýsa. Vo víne nehľadal pravdu, ale múdrosť.)
D r a g o IV/2013