kráľ Mídás a spol.
Hosťuje silén v dome Mída,
Užíva všetko, čo aj kráľ.
V desiaty deň sa do hôr vydá,
Družinu aby vyhľadal.
K starcovým svoje stopy kladie –
Priateľa Mídás prevadí,
Úžľaby keby nedaj zradné…
Začujú v hore mainády.
kráľ Mídás a spol.
Dionýsovi slzy šťastia
Cícerkom kanú po líci.
Družina bludných synov našla –
Vrátili sa jej opilci!
Na Mída silén ódy spieva,
Vínneho kráľa velebí.
-Odmenu rád by pre priateľa…
Žmúrkajú hviezdy na nebi…
Dionýs čujúc prosbu starca
Za plecia Mída objíme:
Keď sa s ním do hôr dotrmácal,
Odmena nech ho neminie!
-Vyriekni prosbu, Mídás milý,
Splní sa tvoje želanie.
Síl Božích cítim v sebe príliv…
Šťastena hneď ťa ovanie…
Vychrlí túžbu Mídás na to:
-Vyplň mi teda dávny sen –
Čoho sa dotknem, nech na zlato
Premení hneď sa! …Toto chcem!
Dionýs naňho hľadí zhmlista –
Snáď si to chlapík rozmyslí…
-Neje sa zlato! Nepije sa!
Nehreje – len sa zablyští.
Načo ti bude toľko jasu?
Želanie, ak chceš, ešte zmeň.
Planý je život pre okrasu –
Čo leskne sa, to vrhá tieň!
-Za zlato môžem kúpiť jedzu,
Najlahodnejšie nápoje.
Na lôžko ku mne ženy vlezú…
-Zlato je straka na kole!
-Na chuti čaša zlatá dodá,
Plody na zlatom tanieri
Do kráľskych rtov sa viacej hodia.
-Zlato ti zuby vycerí..!
-Dodržať sľub nám mravy kážu –
Spečaťme zmluvu nápojom!
-Na seba voláš, Mídás skazu…
Stane sa, ak chceš, po tvojom.
Zadumá kráľ sa – či to ozaj?
(Nerád by prišiel do reči.)
Z priania sa stáva vôľa Božia…
Čoskoro sám sa presvedčí:
Urobiť krok chce – sandál z kože
Premenil sa mu na zlatý.
Oťažel. Chodiť ešte môže…
Na chitón hľadí, na šaty:
Ťažšie sú handry, ako boli –
Radosťou Mídás zajasá!
Vetvičku duba zlomí v poli –
Na zlato žaluď mení sa.
Nevzhľadný kameň zdvihne z cesty –
Slnka lúč krajšie nežiari.
Budúcnosť sám si šťastnú veští,
Zahrá mu úsmev na tvári.
Prichodí domov natešený.
Ku stolu hneď sa usadí.
Kolóny zlaté, zlaté steny…
Patria mu všetky poklady! 
Na stole kráľske pitia, jedlá –
Slinky sa v ústach zbiehajú…
Zostáva huba Mída smädná –
Nugety piť sa nedajú…
Nemäkne v ústach chlebík zlatý –
Zaškripí medzi zubami…
-Žeby ma Boh bol prekabátil? –
Premýšľa Mídás trúfalý…
Pobadá dcéra, ako trpí…
O hlade – smäde… Ako žiť?
Hladný a smädný dôjde smrti…
K otcovi chová dcérsky cit.
Pokŕmiť tatka hneď sa berie –
Ulomí chleba zatrochu,
Pršteky do úst strčí biele,
A premení sa – na sochu!
Ľadovie telo zlatej dcéry.
Nehýbe sa a nevraví.
(Mídovi zlato zuby cerí!)
Scvendžia mu slzy po tvári…
Ustrnie otec… Milovanú
Premenil dcéru v chladný kov…
Opúšťa palác, zlatú bránu,
Doterigá sa do lesov:
-Ó, Dionýsos, pomôž, prosím,
Odober mi môj hrozný dar!
Daj, nech sa zlatom nehonosím,
Vidieť chcem dcérky živú tvár…
Príučku Osud uštedril mi –
V kove sú duše okovy…
Vráť, prosím, život mojej zemi,
Kvet nech je zase ružový…
Vyslyšal spoveď boh od vína,
Kráľovu prijal pokoru.
Mamona nech ho neomína –
Hriechy nech nechá Paktolu.
Pod horou Tmol sa Mídás tmolí,
Paktólos z Tmolu vyteká.
Vykúpať v ňom sa musí holý,
Očistiť v sebe človeka.
Ponorí do vĺn svoje hnáty –
Vyšplechnú lesklé kropaje…
Ligot sa zlata v kvapkách tratí,
Menia sa z veľkých na malé…
Tratia sa, miznú pri prameni –
Omyl si z duše pachtný hlad.
Zlaté sa naspäť v živé mení…
Objíme dcéru, a je rád…
Usadnú spolu ku večeri –
Pije sa víno, chlieb sa je.
Sýti sa brucho, vlhnú pery,
Spokojný kráľ sa usmeje.
Pulzuje život hore – dole,
Lesk zlata ľudí nemáta.
Šelestí lístie, šumí more,
Oliva zas je šťavnatá…
(Mamona – božstvo chamtivosti, túžby po bohatstve,
Paktólos, Paktol – dnes Gedis, rieka v Malej Ázii,v jej piesku sa vraj nachádza trochu zlata,
Tmolos, Tmol – dnes Boz Daglari, hora a rovnomenný boh tejto hory v Malej Ázii,)
D r a g o IV/2013