Keby. . .
10. júna 2016,
Drahoslav Mika,
FILOZOFICKÁ LYRIKA
Márne sa ukonám, rovnako márne stojím –
Vesmír je dokorán, nikdy Čas nepokorím.
.
S Časom sme v tandeme – on vpredu a my za ním.
Do gule nazrieme – človek je sponáhľaný.
.
Času je ľahostaj, bude či, a či bolo.
Človiečik jednostaj vrtí sa naokolo.
.
Času sa nepýtam „Čo by sa stalo, keby..?“
Nakŕmi dosýta nás iba dnešný chlebík.
.
„Keby“ nič nezmení, „keby“ len v hlave straší –
Okamih nechcený mávame na rováši.
.
„Keby“ sa nedialo, ani sa neoddeje.
Mlieko sa rozlialo, mliečnik je bez nádeje.
.
Nádoba preteká – zlepená nie je nová.
Doménou človeka je neznevážiť slová.
.
Nerodí nanovo žiadny strom jedny plody.
Slovo je olovo nevynorené z vody.
.
„Keby“ je bublina hodená do vĺn mora.
Bota nás omína – Daj, Bože, zvedieť, ktorá…
……………………………………………………………..
.
Keby nebolo keby, žili by ľudia v nebi!
.
D r a g o 25/26102014