Pršieva

31. januára 2018, Drahoslav Mika, FILOZOFICKÁ LYRIKA

Do pamäti mi padá dážď.

Prší, i kde predtým nepršalo.

Padajú kvapky, každá zvlášť.

Mutuje mláka na zrkadlo.

Gumáky čierne deravé –

Čvachtalo Detstvo jedna radosť,

Dážďovky liezli po tráve –

Činili čulým sliepkam zadosť.

Padajú kvapky do pamäti –

Aj do Duše už napršalo.

V májovom daždi o predletí

Mýlili sme si Dúhu s šálom.

Oblohu chmáry opášu,

Nebesá menia mannu v krúpy.

Šelestí v ušiach snivý šum.

Odpustkom hriech sa nevykúpi.

V daždi sú slzy Oblohy.

Aj ľadovec, aj krupobitie…

Poráta Boh si výlohy –

Nebo má konto nepokryté.

Klokocú kvapky Života.

Hlúpemu na tom nezáleží.

To Živá Voda žblnkotá,

Aj keď nám z Božej veže sneží.

D r a g o 19012016