V Chráme Prírody
23. marca 2018,
Drahoslav Mika,
FILOZOFICKÁ LYRIKA
Topánky vetché z nôh si snímam
Opáčim Nebo oddola
Pojme ma pestrý kvetov príval
Prepláva mrakmi gondola
.
Pojme ma šelest krídel vánku
Pánovu ladím fujaru
Služobník v Božom svätostánku
Kobylku krotí bujarú
.
Kamenný oltár dávnych vekov
Vodu a Chlieb dám v obetu
V Prírode Boh ma z hriechov zvliekol
Trávou sa nohy popletú
.
Strieborné rúno lúče zlatia
Duša má farbu modrastú
Mohli byť všetci ľudia Bratia
Zatŕpkla kasta na kastu
.
Zbratať sa mohli živé tvory
Zosestriť Duše z Venuše
V Prírode Duša Láskou horí
Prírody Dušu nerušte
.
Nerušte Ticho, Stromy, Hniezda…
Hreje nás Matky nahota
Básnikom vždy sa čosi nezdá
Keď Hmota Ducha domotá
.
D r a g o 04022016