Obraz v Odraze

27. júna 2018, Drahoslav Mika, FILOZOFICKÁ LYRIKA

Pretieram oči… Pohľad do zrkadla…

Ozvena rokov našepkáva – padla…

Voľakde v Duši tleje ešte drievce,

Jesenný potok o breh šumiac šplechce.

Zrkadlo jeden vo dva svety lomí.

Siaha mi z neho Dvojník po svedomí.

Rozplýva hmla sa, vedomie sa čistí –

Čo zišlo z očí, nezapadlo lístím.

Šantiaci klauni, aplauz spod šapita,

Vibruje v ruke čaša nedopitá.

Po rezkom tuši šapitó sa dusí,

Čierny mág spája dva mínusy v plusy.

Vytuším, čo sa varí v podpalubí.

V zrkadle krivom podoba sa hubí.

Dvojhlavé šteňa z kopy sena vrčí,

Ozveny zvonov znejú do chatrčí.

Monáda! – To som! Omrvinka Božia!

Ikony Sveta do Duše mi lozia.

Mozaiku – puzzle skladám do celiny.

Zrkadlá chodia občas na prázdniny.

Vtedy sa v očiach obraz neodráža.

Monáda ja som, Duša moje Páža.

Koruhva búrok vo Vesmíre vlaje.

Zavesím okno Nebies na veraje…

D r a g o 06/08032016