Nie! Svoju kožu len tak ľahko nepredám! Ja nie som lacný Jožko. Ani Ferko, ani Mirko. Brániť sa budem. Veru brániť. Zubami – nechtami (Nuž hej, protézami… a na kieho ďasa som si včera ostrihal nechty na rukách?! Ešte dobre, že som si ich na nohách nie.) A ešte zbraňou. A nábojmi. Ostrými. Len či mi nezamrzli… Do frasa! Veď mi ani nepovedali, či mám teroristov zastreliť, alebo iba poraniť. A čo, ak sa mi zasekne zbraň? S tým nikto neráta. Ako sa zachovám? Poviem: -Páni teroristi, momentík, zaviažte mi oči a ja vám ukážem, ako sa robí rozborka a zborka zbrane?
A čo, ak sú náboje staré? Veď už celé desaťročia sme neboli vo vojnovom stave. Kto ich kontroloval? Čo, ak nevystrelia? Čo, ak sa niektorý terorista po mojom výstrele uhne a ja trafím zle. Alebo vôbec netrafím? A vôbec, je to humánne strieľať do nič netušiacich teroristov? Čo, ak trafia oni mňa? (A mňa začo? Veď ja nie som terorista-) Stihnem sa ja uhnúť? Do čerta! Veď to bolí!
Zle bude, ak prídu neozbrojení. Nemôžem predsa zastreliť neozbrojeného človeka. Viera mi to nedovolí. Ani svedomie. A možno aj nejaký zákon, kto sa v tom má dnes vyznať? A čo moja kresťanská láska k blížnemu? Ale je terorista môj blížny? Hamlet sa so svojou lebkou v hrobe obracia. Aj s Yorikovou. Už vidím, čo by napísali Česi v Lidovkách, nakoniec by nezavreli teroristov, ale mňa. Veru, také sú dnes zákony, smernice a velitelia. Hádam by som to s nimi predsa len radšej podobrotky… Veď aj terorista je skoro človek. Teroristický síce, ale človek. Škoda, že neviem po teroristicky. Mal som sa v škole lepšie učiť. Viac a lepšie. A možno keď sme sa učili po teroristicky, tak som v škole chýbal. Áno, tak to bolo – uhľové prázdniny!
Koľkí prídu? Dvaja? Traja? Celá rota? Jeden? Určite ma budú chcieť najprv preľstiť. Teroristov učia dnes všelijaké fígle. Jeden ma ponúkne camelkou, aby odpútal moju pozornosť, keby náhodou bola pripútaná, druhý zatiaľ prinesie v igelitke (V kufríku nie, to by bol príliš nápadný) do objektu X trochu trhaviny. A možno aj červenej ortute. A ďalší to z diaľky chladnokrvne odpáli. Teroristi sú obetaví. To bude šupa! Rana jedna radosť. Len aby mi to netreslo niekde blízko hlavy. Mohol by som sa zľaknúť, možno i koktať by som začal. Nie, takto sa nedám nachytať. Na hruškách určite nie! Ešte tak na hruškovici…
A čo, ak si pre zjednodušenie akcie privedú so sebou rukojemníka. S jemnými rukami. Čo s ním? Mám zastreliť aj rukojemníka? Alebo len teroristov? V jednom filme sa rukojemník obetoval. Prečo mi to nik nepovedal? Čo, ak budú odo mňa žiadať za rukojemníka výkupné? Odkiaľ ja naberiem toľko peňazí? Plat je malý, odmeny žiadne, nič som nevyhral ani nezdedil. Aha, čo mám v peňaženke – dvanásť nekonvertibilných a dva razy devalvovaných korún československých s rakúsko-uhorským úklonom. Jeden lístok na MHD, nepoužitý, a papierik s poznámkou, že mám vrátiť Jožovi 15 korún a Ďuro (našťastie) 44 korún mne. Po slovensky povedané – som insolventný. Nemám na solvinu!
Možno si budú chcieť zatelefonovať. (Mobily ešte neboli, a ak boli, tak nie u nás a v súkromných rukách, pozn. autora). A telefón je zapečatený. Kúskom plasteliny. Zeleným. Kvôli maskovaniu. Aha, aká pekná čitateľná pečiatka. Aj by som im ho odpečatil, keby som vedel, že to bude len miestny hovor, niekam do mesta, za korunku. Ale čo, ak v nestráženej chvíli vytočia číslo federálu, alebo si dokonca zavolajú do Teroristicka? Naskakovať bude impulz za impulzom a kto to bude platiť? Novinári majú na to pekný výraz – z peňazí daňových poplatníkov. Poplatník je stále niekomu poplatný, len jemu nemá kto poplatiť. Nie, spoločnej kasy mi je ľúto. Limit sa prekročiť nesmie a nič sa platiť nebude! A basta!! (Kde sa len vo mne nabrala toľká odvaha? A toľká zlosť?) Aj po stole… teda po podokenici si buchnem. Päsťou – takto ľaľa!!! Buch!!!
Preboha… Tam v tom kroví sa teraz niečo pohlo… Rýchlo musím nabiť zbraň… A natiahnuť,… a odistiť…A namieriť… Otváram nenápadne okno… (Ešte dobre, že na neho nanapadol sneh.)
-Stoj, kto tam?! Stoj, kto tam?“ Stoj, kto tam?!… Dobre to bolo, tri razy,… podľa predpisu…Ruky hore a opusťte úkryt (Revem do tmy. A do snehu.) -A odhoďte zbraň,… ak nejakú máte!!! (Zastrúhaný vlas by mi do riti nevošiel.)
Nik nereaguje na moju úprimnú výzvu, nik nezahadzuje zbraň, nik neopúšťa úkryt ani sa nevzdáva… Ale…aha…aha…Ci svatoho! … Fuj… či mi len odľahlo… Mačka. Praobyčajná mačka to to bola. Potvora z pitvora! Ale ma naľakala.
A čo ak… čo ak sa teroristi dokážu prevteľovať do mačiek? Starí Egypťania to vedeli… A boli to faraónske mačky…
D r a g o
(Pravdepodobne pokračovanie nasleduje)
Celá debata | RSS tejto debaty