Do Mída žiaden nestarie sa, Národu sám sa vyhýba. Neteší viac ho ruží krása, Pohorel vlastných na chybách.

Patrim, co za menoňeška v kaľendaru – šak to Vlaďo može naľac po poharu

Motká sa Mídás po prírode, Odlíši krásu od gýča. Do viníc, lesov, k vode pôjde, Biednemu dá či požičia…

Prejde deň, druhý, tretí, štvrtý… Minulo ich sa dvadsaťpäť. Monarchu myseľ chorá škrtí – Strata ho zlata začne škrieť.

Nad cestami, čo prejdem peškyči na autách, jak hviezda svieť,trojročie mojej esvéešky,keď príde mi raz osamieť

Hosťuje silén v dome Mída, Užíva všetko, čo aj kráľ. V desiaty deň sa do hôr vydá, Družinu aby vyhľadal.

Túla sa Mídás poľom, lesmi, Záľubu našiel v prírode. Doľahnú k ušiam tóny piesní, Plamenný výkrik: -Évoé!

Keby tieklo prúdom mlieko riekou, Kozie mlieko, kozia smotana, Zriecť by som sa mohol vínnych strekov, Kozie mlieko strebúc do rána.

Gordios – roľník lopotí sa, Seje, žne, orie na poli. Na stole vždy je plná misa, Ruky má – hlad ho nemorí.

Možno to bolo o jeseni, Možno to bude o jari – Rojí sa sprievod rozjarený,. Ídou sa, horou, prevalí.