Založ si blog

Milujem (Fejtón)


Milujem…

Milujem svoju vlasť. Milujem ju viac, ako som kedysi miloval Sovietsky zväz. Aj život by som za ňu dal. Milujem svoju vlasť a plačem.

Plačem, lebo moja vlasť je chudobná. Aj keď patríme medzi najbohatšie krajiny sveta. Moja vlasť nemá peniaze. Náš pospolitý ľud sa asi zabudol modliť, lebo z neba nám peniažky nepadajú. 

A ešte som tu ja. Moje malé tučné  JA, ktoré moja vlasť musí kŕmiť, napájať, obliekať, zdaňovať, kontrolovať. Tak veru. Viete vy, koľko úbohých úradníkov ma má na starosti? A ešte mi aj podporu vyplácajú…Na nezaslúženom odpočinku. Toľké peniaze! Aj ženu mám, aj detí jedenásť. Ale mám aj charakter. Nič nechcem zadarmo. Naopak – ja chcem svojej vlasti pomôcť. Nie ako poniektorí. A preto si dávam feudalistický záväzok, že na pomoc nášmu národnému hospodárstvu ušetrím jednu podporu. Nie na mesiac. Nafurt! Lebo ja mám svoju vlasť rád, a tak som sa rozhodol. Definitívne. Ja spácham – samovraždu!!!

Spácham ju a ušetrím svojej vlasti jednu podporu. Veď moja trojročná podpora aj s prídavkami vystačí na jeden mesačný nezdanený plat poisťovacieho agenta. Keby takto rozmýšľali všetci, hneď by sa u nás lepšie žilo. Aj vrchnosť by si konečne povolila opasky. 

Nie žeby ma život nebavil – veď na Slovensku je ešte toľko nedopitého piva! – ale som charakter, a čo som si raz predsavzal (nikto mi nič predsanedal), to aj splním. Do bodky. A do výkričníka. 

Tak som si povedal a šiel som na vec. Od lesa. Áno, od lesa. Z komory som vybral špagát a hajde ho do lesa. Reku – obesím sa! Vojdem do lesa, chodím, motám sa, ale stromu vhodného na obesenie nikde. Čo strom, to vývrat. Do frasa! Veď bola kalamita. Všetky stromy povyvracalo. Teda aspoň stromy súce na obesenie. Zostali len také krpáne. A na takom sa neobesíš. Ešte ťa vysmejú. Navyše ma stretli ochranári a naparili mi pokutu, lebo som si neobstaral lesnými úradmi overené povolenie na sebaobesenie na strome. Urobil som hlúposť, keď mi z organizácie Vlk ponúkali odkúpenie symbolického stromu v lese a ja som odmietol. Mohol som sa symbolicky obesiť na vlastnom strome.

Nech, -hovorím si., -Sadnem si sem do snehu a zmŕznem. Na kosť. Alebo aspoň na koštialik. Zaveje ma a zmŕznem. Ani Mrázik ma neodradí. Možno keby Nastenka.. Vraj smrť zmrznutím je veľmi pekná, pomaly zaspávaš, aj akési zvony počuješ…Na jar ma nájdu divé zvery, ožerú ma, kosti pol lese porozvláčajú. Žiadny patológ ma dohromady neposkladá. Za pohreb ušetrím, za kremáciu… Pomaly ma vietor snehom zavieva, sedím, premýšľam, zamŕzam, už sa na onom svete vidím. Len sa tu vedľa mňa vynorila svorka vlkov. Podľahol som strachu. Takému, čo má veľké oči. Vyskočil som zo záveja a trielil som z lesa ako odpálená silvestrovská petarda. Namiesto podchladenia som sa spotil. 

-Ani to nie je najhoršie, -myslím si. -Dostanem zápal pľúc a zubatá s kosou to so mnou nebude mať ťažké. A pre každý prípad ešte skočím do rieky, premoknem a budem hotový raz-dva. Ale kde nič nie je, ani smrť neberie (iba daňový úrad). Podídem k rieke, ktorá sa len toť v lete rozlievala po šírom okolí, hľadím, a rieka – ľadom pokrytá. Hrubým ľadom. 

Aj oziabať ma už začalo, triasol som sa ani vibrátor. A vtom som dostal nápad. Do krčmy pôjdem, zohrejem sa a potom sa na smrť upijem. Hááá! Skúste sa však z podpory upiť na smrť. Na osem poldeci mi vystačilo. Ale aspoň som sa zohrial a vyschol. Z odchodu zo sveta nebolo nič. Ja som sa však nevzdával. 

Hútam… -Do bordelu pôjdem, rozdám si to s nejakou Ukrajinkou alebo Rumunkou bez ochrany, nakazím sa AIDSom, chvíľu to ešte na tomto svete potiahnem a potom zomriem akoby nič. Márna však bola moja snaha. Dvetisíc korún pýtali, nezdanených. Vyvrátil som všetky vrecká a našiel som ešte sedem tridsať. Voľakedy to stačilo na kilo cukru. Dnes akurát na to, aby ma taký goriliak chytil za plecia, otočil k otvoreným dverám , kopol do riti a vyhodil ma von. 

Cestou som sa zastavil na mafiánskej stanici. Veď koľko razy som počul, že mafiáni sú tvrdí a ostrí chlapci, schopní človeka zastreliť, autom zraziť, do vzduchu vyhodiť…

-Pomôžte, ľudkovia dobrí, -prosím ich na kolenách, -zlikvidujte ma. Aspoň sa pobavíte…

-Dedo, -za také čosi sa musí platiť. Koľko máš melónov? -opýtal sa ten, čo bol asi ich predsedom. 

-Kdeže vám ja, deti milé, teraz v zime melóny vezmem? Veď o dvanástich mesiačikoch už dávno nechýrovať, -vravím zúfalo. 

-Sponzora, dedo, sponzora potrebuješ, -hovorí a rehoce sa ako Burian na starej platni. 

Ktože by dnes chudobného samovraha sponzoroval? Taký fond ešte nezaviedli a ani poisťovňa to neprepláca. Smutný som sa pobral preč a ľahol som si na koľajnice. Reku, nech ma vlak rozkúskuje. Ležím si ležím, pomaly som aj vytriezvievať začal, keď tu ku mne podišiel jeden taký zarastený, otrhaný a rečie: -Márne sa namáhaš, kámoš, po tejto trati už tri roky vlak nepremáva. Z úsporných dôvodov. Bol nerentabilný. A zmizni, ak ti je život milý! Toto je môj rajón! 

Zúfalý som sa pobral domov. Už som aj vyhladol… Aha!!! Aj sa najem, aj otrávim. Urobím si huby… Z otravy nebolo nič. Huby zjedla už dávno svokra a ani okom nemihla. To by ma skôr otrávili televízne noviny. 

Zastrelenie som vylúčil. Ešte zistia, že mám zbraň v nelegálnej držbe a pripíšu mi nedovolené ozbrojovanie. A komu by sa dnes chcelo v base sedieť? Podrezanie žíl tiež neprichádzalo do úvahy. Kto by to tu potom po mne  poupratoval? A okrem toho neznášam pohľad na krv. Ešte by som odpadol. Ani pri autohavárii sa zabiť nemôžem. Auto mi dávno exekútor zhabal, a keby som ho aj mal, odkiaľ zoberiem peniaze na benzín? 

-Pustím si plyn, -hovorím svojej starej, ktorá sa stále cíti mlado. 

-Neopováž sa! -zrevala na mňa. -Vieš, koľko stojí kubík plynu?!

-Tak potom vopchám prsty do elektrickej zásuvky.

-Somár! Elektrinu nám dávno odpojili. 

-Ľahnem si do vane, napustím vodu a…

-Nenapustíš! Prasklo potrubie. Vodu nosíme v hrncoch a fľašiach z cisterny.

Tresol som dvermi. Idem k Žofke. Má žiarlivého manžela. Ak nás prichytí, určite ma zabije. A možno sa umilujem na smrť…Žofka ma pritúlila, i privolila, na smrť som sa neumiloval a nad ránom ma vyhodila. Jej manžel hral celú noc ruletu. Vrátil sa až ráno, keď som ja zúfalo búchal na bránu okresnej vojenskej správy. 

-Chcem vstúpiť do NATO! A to hneď! A hlásim sa do cudzineckej légie, najlepšie do Afganu! -kričal som ako zmyslov zbavený. Už som sa videl, ako padám za svoju vlasť rukou teroristu, najlepšie samotného Bin Ládina. Truhlu mi obalia štátnou vlajkou, na poduške ponesú medailu Za zásluhy o výstavbu, nad hrobom mi zahrajú najmenej dve hymny a možno aj Pochod padlých revolucionárov…

Nevzali ma. Vraj mám ploché nohy aj ruky.  No a čo, že som starý? Veď nemusím byť  obyčajným vojakom, môžem byť aj generálom… Alebo generálov už nepotrebujú..? 

Povedzte – netrafil by vás šľak? 

Konečne! Aj mňa trafil. Vlastne len tak lízol. I sanitku ktosi privolal. Prišla. Ale keď sa dozvedeli, že moja poisťovňa skrachovala, odišla. Bezo mňa. Do špitála som sa musel doplaziť. Ako Meresjev…

Doplazil som sa a vplazil som sa dnu. Ľahol som si. Len tak, na dlážku, bez prikrývky. A hneď som vyhlásil hladovku. Lebo na zaplatenie hotelových služieb som nemal. Ani na inú stravu. Veď dnes rezeň nestojí nejakých 15 korún…

Ujal sa ma sám primár. Pretože všetci lekári, sestričky, kuriči, údržbári, laborantky a vrátnici boli prepustení ako nadbytoční. 

Pôvodne chceli zriadiť samoobsluhu, ale pán primár povedal, že to zvládne a bude ťahať aj nočné. Tak ho tam nechali, chudáka. 

-Chcem eutanáziu! Chcem eutanáziu!  – kričal som, čo mi hrdlo stačilo a ozvena opakovala. 

-A máte na zaplatenie smrtiacej injekcie? -láskavo sa ma opýtal pán primár. 

-Nemám…

-Tak čo potom chceš, ty potvora jedna, ty provokatér, ty parazit! -vybuchol pán primár, vrhol sa na mňa a začal ma škrtiť silnými chlpatými rukami. 

-To je ono! -potešil som sa. Eutanázia škrtením, a čo je hlavné – zadarmo! 

Konečne som vypustil ducha (Nie cez zadný otvor…)
 
Sedím si tu hore, pozerám na vás a je mi dobre.

Peter mi zakaždým, keď je Mesiac v splne, vypláca nebeské sociálne (na)dávky…
 

(Vyhlasujem na svoju česť a svedomie, že ešte ako-tak žijem a akákoľvek podobnosť s mojim druhým Ja – alter ego – je … čo sa hodí, to si doplňte)

 

D r a g o     2003

Zlo

21.08.2017

Komusi ktosi nohy myje, Ktosi si ruky v lavóre... Plné sú jedu sliny zmije, Pod brázdu hriech sa zaorie. . Očistný obrad za nechtami, Do klopy ružu voňavú... Odpadlý Anjel v prítmí chráni viac »

Dúha

18.08.2017

Ide mi Dúha k duhu - Zora ju povila. Sedemkrát samodruhú Na prst si navíjam. . Prstenník nevystačí - Palec mu pomôže. Ťahá za koniec kratší Zdaždené podnožie. . Uzriem svoj obraz v luži, viac »

Večerné Zamyslenie

15.08.2017

Siahnu si mušky na lampáše - Do tmy sa súmrak ponára, Nevidnou rukou vietor kmáše Útržky chmáry z chotára. . Pijeme z rieky Zabudnutia, Sajeme Život zo Zeme. Na Mliečnej dráhe mlieko mútia, viac »

Trump, Kim-čong un,

USA uvalili sankcie na čínske a ruské subjekty pre podporu KĽDR

22.08.2017 18:27

Spojené štáty uvalili sankcie na desať čínskych a ruských organizácií a šesticu osôb, ktoré podľa Washingtonu prispievajú k rozvoju severokórejského jadrového programu.

NATO-DEFENCE/

Mattis nepochybuje o tom, že Islamský štát v Iraku porazia

22.08.2017 17:50

Hoci boj proti tzv. islamskému štátu v Iraku pokračuje sľubne, je ďaleko od konca, povedal americký minister obrany James Mattis.

nehoda torpédoborca

Našli telá námorníkov nezvestných po nehode amerického torpédoborca

22.08.2017 16:27

Ostatky objavili potápači pri prehľadávaní zatopených kajút lode USS John S. McCain.

požiar, split, borovicovy les, Split, chorvatsko

Požiare stále sužujú chorvátske pobrežie

22.08.2017 16:25

Požiare na chorvátskom pobreží pokračujú. V plameňoch sa ocitli borovicové lesy v blízkosti letovísk Šibenik a Zadar, horia aj časti ostrovov Hvar a Brač.

mika

fejtóny, aforizmy, básničky

Štatistiky blogu

Počet článkov: 1,349
Celková čítanosť: 1933299x
Priemerná čítanosť článkov: 1433x

Autor blogu