Založ si blog

Tank

          Boli sme mladí a bolo nám hej… 

          Písal sa rok 1974 stredoeurópskeho času. 

          Dymokury, dedinka s asi 140 popisnými číslami približne 16 km od Nymburka a o voľačo málo viac od Poděbrad, ktoré liečia srdce. Aspoň v oných časoch sa tak vravievalo. V Dymokuroch bol cukrovar a sódovkáreň. Sódovkáreň bola predtým pivovarom a hraničila s vojenským objektom. Možno práve to bolo príčinou jej pretransformovania na nealkoholické nápoje. Snáď by som sa nikdy nebol dozvedel o existencii tejto milej zadymenej dedinky s dvoma krčmami a jedným vojakom z povolania, ktorý tam tiež bol iba “navelený” až z Českej Lípy. Alebo z fínskej brezy..?  Dymokury ležia (horšie by bolo, keby sedeli)  mimo hlavných cestných ťahov, a možno práve to rozhodlo kedysi dávno, že si gróf alias hrabě Černín postavil zámok práve tam. A ako na potvoru, tiež v susedstve vojenského objektu, ba hádam dokonca ako jeho súčasť. Lenže ako to už po revolúciách býva, grófi sa “zdekujú” a zámky nechávajú napospas … Osudu. Osud chcel, a možno ani nie tak Osud ako tí, čo niekedy osudy iným vytvárajú, že barokový zámok grófa Černína venoval Sv. Mikuláš alebo niekto ním poverený Ľudovým milíciám. V blízkosti zámku postavili pár veľkých barákov a nebyť mazákov, bažanti by sa nikdy nedozvedeli, čo to vlastne strážia. Informácia sa odovzdávala z generácie na generáciu ako ľudové povesti národov, ktoré nemajú písmo. Okolo barokového zámku a priľahlých parciel postavili malý československý čínsky múr, spoza ktorého v letnom období zo stanoviska číslo jeden mohol strážny v lete sledovať filmy premietané v obecnom amfiteátri. 

         Čo čert (kto iný?) chcel, Osud, alebo ním poverený vykonávateľ, zaviedol moje stopy v čiernych kanadách presne do Dymokur.  Nie, neidem písať pamäti, ani sa sťažovať, veď som tam mal o jednu starosť menej ako ostatní vojačikovia, pretože ja jediný z celého útvaru som nemal pridelenú osobnú zbraň, teda samopal Sa-58, alebo aspoň “škorpíka” Sa-61. Nenacapili mi však ani povestné čierne výložky, teda náplecníky či epolety.  Odpadlo mi čistenie zbrane, a to už je čím sa pochváliť. Sapérsku lopatku, masku, tupý bodák a zásobníky k samopalu mi dali. Veď čo, keby…  Ani ma neobšťastnili žiadnou funkciou, takže väčšinou som si “něco na práci” musel vymýšľať sám. Čítaval som knihy (Po oboznámení sa s obsahom knižnice som si radšej z každého “opušťáku” nosieval knihy z domu.), zhotovoval či likvidoval nástenky, ktorých bolo na chodbe jedného dreveného baraku presne 24.  Najesť sa mi dali dosýta, obliekali ma, vyprali mi bielizeň… Nič za to nepýtali, ešte aj trošku toho žoldu sa mi ušlo. A niekedy aj celodenná reluta v sume 26.- Kčs. V dnešnej dobe by to bral každý nezamestnaný všetkými desiatimi… 

          Prejdime ale k  meritu veci…

          Vojnu ako remeň sme mali na háku. Asi na takom, ako u mäsiara. A strážili sme barokový zámok a všetko, čo sa nachádzalo za nie príliš vysokým múrom, cez ktorý sa občas niektorý vojačik dostal aj na civilnú pôdu, konkrétne na pivo. Doniesol aj kamarátom (v plechovej krabici, v ktorej sa doručovali štyri veľké filmové kotúče, a zo stanice ich musel väčšinou peši  doniesť poverený vojak základnej služby.) Ušlo sa aj strážnemu zo stanoviska, za odmenu, že preliezajúceho kolegu “nevidel” a nezabránil mu v dočasnej dezercii, tobôž že do neho nenapálil dávku zo samopalu. … Podľa predpisu tak učiniť mal. Na stojku sa chodievalo s ostrými a zasunutým zásobníkom.  Tým vystavoval riziku sám seba.  Dva roky Sabinova  nebol problém schytať. 

          Približne raz za mesiac nás poctila svojim príchodom návšteva z Krajskej vojenskej správy v Prahe. Väščinou to bolo v podobe osoby podplukovníka Vodičku, takže jeden z Haškových hrdinov mal priameho duchovného pokračovateľa. Veď aj prezývka mu  prischla – Sapér. Na onej pražskej KVS sa zvykla nájsť nejaká dobrá duša, ktorá nám “brnkla”: -Hele, jede ti tam návšteva. Za dve hodiny, kým dorazila návšteva k nám, sa upratovalo a zamaskovávali nedostatky, ako to koniec-koncov býva aj pri domácej návšteve. Akurát sa nevedelo “po čom pôjde”. A kontroly predsa chodia na to, aby nejaký nešvár zistili. Švár dodnes nezistil nikto. Objekt bol teda uvedený do vzorného poriadku v priebehu jednej hodiny. Potom sa pokračovalo “akoby nič” v tvrdom  suvorovskom výcviku (Ťažko na cvičisku – ľahko v boji!). 

          Pri prvej takejto jesennej návšteve sme my, absolventi (absíci, špagáti) – boli sme až dvaja – narýchlo písali do nových zošitov písomné prípravy pre výcvik (PPS – prieskumno – pátracia skupina, clona, kruhová obrana, útok,…), ktorým sme ani sami nerozumeli, a Poriadky – Řády sme mali v to ráno v ruke prvýkrát. Vedel som akurát toľko, že “naši” sa označujú červenou farbou a “nepriateľskí” modrou. Dodnes si pamätám značku pre tank. Je to kosoštvorec.  Nechápem, prečo po našich stenách a plotoch je pokreslených toľko tankov. Veď národ sme mierumilovný (až na niektoré výnimky). V priebehu doby čakania na návštevu (nie na Godota) som spracoval asi desať príprav na výcvik družstva v teréne, teda so spiatočnou platnosťou za celý uplynulý mesiac. Nikdy predtým som Sapéra nevidel. A ten sa hádam už cestou rozhodol, že si podá práve mňa, pacifistu. 

          Prišiel. Zavolal si ma. Podal som hlásenie, presnejšie – predstavil som sa.  Po niekoľkých zoznamovacích otázkach si Sapér odo mňa vypýtal moje prípravy. Vybral som spoza blúzy zošit (stretli sme sa v teréne) a podal som mu ho. Otvoril ho náhodne. Téma – Družstvo v útoku. Podotýkam, že nie som žiadny dobrý kreslič, a schémy som mal skôr načarbané ako nakreslené. Sapér  skúmavým pohľadom znalca (vraj bol “fronťák”, nech mu to slúži ku cti) zabodol svoj zrak do mojej schémy pozostávajúcej z červených a modrých čiar a značiek. Od zošita preniesol pohľad na moju maličkosť. Pod tým pohľadom som sa stal ešte menším. 

          -Co to je? -spýtal sa skôr zvedavo ako prísne vo svojej materčine. 

          – Príprava, súdruh podplukovník! Naše družstvo v útoku, -dostal som zo seba, hrdý na svoj výtvor. 

          -A kdepak je to vaše družstvo? 

          -Tu, súdruh podplukovník, -zabodol som ukazovák pravej ruky medzi červené značky. 

          -No jóóó…  A kohopak máme tady? -zabodol on svoj prst medzi značky modré. 

          -Nemci! – vyletelo zo mňa ani neviem ako, pretože na politických školeniach chceli počuť, že našim najväčším nepriateľom sú Američania a nemeckí imperialisti. Nemci boli horší, lebo boli hneď za hranicami. Ovládali sme dokonca štruktúru a výzbroj nemeckej armády počnúc družstvom a končiac generálnym štábom, čo bolo “Prísne tajné!”

          -Soudruhu… otcovsky prísne sa na mňa zapozeral, -vždyť vy útočíte s družstvem proti četě! 

          -Prečo myslíte..?

          -Sečtěte si počty zbraní svých a zbraní nepřítele! 

           Spočítal som… Dal som mu za pravdu. 

           Raz mesačne sme zase chodievali na revanš my, absolventi, na tzv. veliteľské zamestnanie do Prahy. (A naozaj som Prahu vďaka vojenčine celkom dobre spoznal.) Stretávali sme sa tam absolventi hádam z desiatich podobných útvarov. Cez prestávky medzi prednáškami a seminármi sa postávalo na chodbe, debatovalo, vtipkovalo, fajčilo.  Od môjho prvého stretnutia so Sapérom prešlo hádam pol roka. Koľko razy prechádzal Vodička po chodbe popri nás, toľko razy nezabudol pripomenúť:

          -No jó… Dymokury jsou tady… Soudruzi, voni útočí s družstvem proti četě! 

           Toho zlozvyku sa nedokázal Sapér zbaviť celé mesiace. Raz, keď sme to už mali “šeredně za pár” a aj my sme sa “orazili” a stávali sa z nás “drsňáci” som po tejto pripomienke zakontroval.

          – Súdruh podplukovník! Keď mohli štyria tankisti a jeden pes vymlátiť polovicu nemeckej armády, prečo by si naše družstvo s vysokou morálnopolitickou úrovňou nedokázalo poradiť s nejakou mizernou demoralizovanou nemeckou čatou?!   

         Všetko stíchlo. Sapéra otázka zaskočila. Chvíľu sa zdalo, že premýšľa. Potom pomaly,… slová z neho liezli ako z chlpatej deky,… akýmsi pološepotom zo seba dostal vetu:

          -No jó, soudruzi… Jenomže voni měli TANK..!         

          Naše niekoľkosekundové napätie sa prevalilo do hurónskeho rehotu. Muselo nás byť počuť po celej krajskej vojenskej správe. 

          Nevidel som do duše Sapérovej, neviem, či naozaj pochopil príčinu nášho smiechu. Odišiel od nás s vážnou tvárou frontového vojaka. 

          Do Dymokúr však viac nezabŕdal. 

  

          D r a g o             

          
 

erb obce Dymokury
 
 

Zámek v obci Dymokury při pohledu ze silnice do Netřebic – vpravo s vežičkou 
 
 

Zámok v obci Dymokury  (Vidím ho prvýkrát po 36 rokoch), vraj ho Černínovi, teda grófovi, v reštitúciách vrátili… !alebo to bolo v reštike?)
 
 

Na Prahu Jesene

21.10.2017

Zarána tráva rozplače sa, Vlažia nám slzy chodidlá. Kukučka kuká skraja lesa, Nebom sa mráčky rozkrídlia. . Osúša Slnko slzy tráve, Lahodný ván sa pridruží. Baránky bielo kučeravé viac »

Profesor

18.10.2017

Život ma prebudil - Cestu mi kliesni. Rozptýlim preludy, Načúvam piesni. . Načúvam gospelu Vežových zvonov. Opriem sa o stenu V odení sporom. . Dotknem sa prstami Starnúcej rany - Duša sa zotaví, viac »

Stromy v Zime

15.10.2017

Za zimy stromy držia pôst - Nepijú, nejedia... Bývavam u nich tichý hosť - Sme dobrí susedia. . Za zimy stromy neplačú, Ani sa nesmejú. Rovná je straka rapkáču, Vraní zbor gospelu. . Za viac »

babiš

Česi už majú názor na šéfa ANO, pripomína expert

21.10.2017 11:39

Česi dnes rozhodnú o zložení Poslaneckej snemovne. Parlamentné voľby sa začali včera.

Konferencia smeru v Nitre Fico.

V Nitre sa zišli politici Smeru. Fico: Nenechajme sa učičíkať prieskumami

21.10.2017 10:00, aktualizované: 11:35

Delegáti Smeru sa od rána schádzajú na nitrianskom výstavisku Agrokomplex, kde sa koná programová konferencia vládnej strany.

hamáček

Neviem si predstaviť, že by bol vo vláde líder ANO Andrej Babiš

21.10.2017 09:30

Česká strana sociálnodemokratická (ČSSD) splnila vo vláde 90 percent svojho programu, prízvukuje jej podpredseda Jan Hamáček.

bitcoin, mena, virtuálna

Bitcoinový ošiaľ pokračuje, ľudia do neho vkladajú celé majetky

21.10.2017 09:29

Bitcoin prekonal hranicu šesťtisíc dolárov a prognózy hovoria o jeho ďalšom raste. Niektorí ľudia do neho vkladajú celý svoj majetok.

Drahoslav Mika

fejtóny, aforizmy, básničky

Štatistiky blogu

Počet článkov: 1,369
Celková čítanosť: 2005033x
Priemerná čítanosť článkov: 1465x

Autor blogu