Drahoslav Mika

Cengáč, cengálka, zvonček, cingou, štrngáč, hrkálka, čerkotka, briňčok, klingáč, spiežovec,…harangocska, csengoe,…бубенчик, колокольчик, побрякушка,…etc. Podľa Paľa od Országov by to mohol byť aj cvengáč (Cveng kôs), a tiež im na roveň postavené zväzky kľúčov a vrecko s mincami. (Zdôrazňujem – vrecko, žiadny sáčok! Sáčok je čechizmus či dokonca bohemizmus a federácia padla ako domček z tarotov. Alebo chata.) A ešte zvonkohra.

Všetky tieto hudobné a pohudobnené či nedohudobnené nástroje krkozávesného typu vydávajú zvuk určitej či neurčitej len pre neho charakteristickej kvality alebo nekvality, a ich účelom je upozorniť kohosi, že je nablízku niekto, komu by sme sa mali vyhnúť (napríklad nemocný na lepru či bielu nemoc, ktorá chutí menej ako čierna moc), alebo naopak, že je konečne na dosah nami hľadaný tvor (napríklad zatúlaná ovečka alebo manželka – manžel) a že ho môžeme konečne nakopať… Alebo zakopať… (Nehodiace sa neškrtajte!) Zakopať je lepšie slivovicu, ale ešte lepšie je vypiť ju. Čo ma je po nejakých budúcich generáciách, ktoré ju určite nedokážu doceniť a vychutnať tak, ako tá naša.
V tom je podstata každého generačného problému.

Na to teraz dopláca aj Grécko (nemýliť si s maršalom Grečkom), pretože pod Olympom euroarcheológovia neobjavili vtáka archeopteryxa s vajcami, ako by sa dalo právom očakávať, ale objavili pivnice. Nie pivnice plné vlkov, tie objavil Laco Ťažký, daj mu Pánboh slávu večnú. Oni objavili pivnice plné dveapoltisícročného nektára a ambrózie. Vraj ambróziu tam teraz stráži isto neistý Kristián Ambróz z Liptovskej stolice. (Keď píšem stolica, tak tým myslím stolicu, a nie stolicu!) Dotyčný Ambróz tu permanentne degustuje a vyspevuje pod vplyvom Múz slovenskú ľudovú pesničku Nájdeš ma pod Akropolou…ako tvoje vlásky, Kristinko… To keby ho, nebodaj, hľadala grécka SIS-ka. Alebo gorily gréckeho typu. A nikoho k nálezu nepripustí. Prízvukuje – Len cez môj euroval! Myslí tým ako básnik – Len cez moju mŕtvolu! Preto je o Grécko taký veľký záujem. Lepšie je na tom istý Nemec, ktorý nedávno skonzumoval 64-ročnú konzervu. To už vážne konkuruje ambrózii. Či 64 rokov vydržia aj cestoviny, ukáže história. A tá už poprekrúcala veľa. Históriu niekedy píšu aj tí, čo písať nevedia. Podpisujú sa otlačením palcových papilárnych línií. To aby v prípade potreby mali kriminalisti ušetrenú robotu. Poďme však ďalej, lebo nás sneh zaveje. Alebo zápalky zasypú…

Takéto pohudobnené nástroje sa môžu použiť ako povzbudzovadlo, nie však do chuti do jedla, ale do chuti do hry, cum bajšpíl futbalistov alebo hokejistov. Pretože kto (sa) ne(na)cengá, nie je Slovák – Hop! Hop! Hop! A niekdy aj ako hračka pre deti. Deťom musíme vysvetliť, že to, čo vo vnútri štrngá, nie sú lentilky či iné zakázané ovocie, a pre istotu ta nasýpať aj trochu štipľavej papriky. Ako budú na štipľavú papriku reagovať deti z Pyrea… , vlastne deti našich milých južných susedov, ukáže čas. A čas sú peniaze. Peňazí je na svete dosť, iba sú hlúpo podelené. Keď už tí Lýdovia začali raziť mince, prečo ich nenarazili dosť, aby bolo aj pre nás a Grékov? Pre Peržanov razili…A tí sa za to vôbec neurazili… Lýdovia vedeli, kde je nafta zakopaná. Ja poznám istú pani Lýdiu, a ani ona nie je veľmi bohatá. Keby mince vynašli Médovia, mohlo by sa to zvaliť na medvede. Z nedostatku peňazí sa museli vymyslieť peňažné karty.

Pri niektorých druhoch akustických pomôcok vyššie uvedeného typu sa teraz na chvíľočku zastavíme (kto má nejaké mince, môže si cez prestávku v novinovom stánku kúpiť nula-štyrku za necelé euro), lebo takýto neodborný výklad vám žiadne múzeum neposkytne. Pre tých, čo do múzea nechodievajú, malá orientačná pomôcka: -V múzeu nájdete pozostatky našich predkov (v záchode pozostatky našich zadkov). Vypili ste? Dopite, aby sme mohli pokračovať. Tu nie sme v parlamente. Len aby vám neprišlo zle. Dobre vám nepríde určite. Na to môžete vziať jed… Stop! S tým jedom to nemyslím doslovne. Ľudia zomierajú aj na otravu životom.

Cengáč je najstarším typom takéhoto ľudového nástroja. Je určený predovšetkým alkoholikom a im na roveň postaveným konzumentom liehových nápojov. Vymysleli ho zozúfalené manželky tých svojich polovičiek, ktorí zo spoločenskokrčmových sympózií nedokázali nájsť cestu domov a neraz skončili aj u susedky, či inej osoby ženského a podobného pohlavia. (V dnešnej uponáhľanej dobe na pohlaví až tak veľmi nezáleží. Vraj – V nouzi je i Franta dobrej!…)
Každý takýto manžel mal na krku zavesený cengáč vydávajúci zvuk istej frekvencie a výšky alebo hĺbky, snobi si dali zaležať aj na šírke a dĺžke, takže manželka si už zďaleka toho svojho poznala a mohla si pripraviť nástroje bicie, typickými predstaviteľmi ktorých sú napríklad valček na vaľkanie cesta a boxerské rukavice. Ak ich pes – boxer rukavice nenosil, pripravili si holé (obnažené) päste. Pancierové päste alebo Panzerfausty manželkám do rúk nepatria. Ani do nôh. Manželka má nohy na to, aby sa bolo na čo pozerať, keď v televízii ide nejaká hlúposť. A tá ide permanentne. Nechty na nohách treba zvýrazniť farbami, aby si manžel nemýlil nohy svojej manželky s nohami manželky iného manžela a opačne. Každý inteligentný farmár má svoje zvieratká označkované.
Keďže manžel v takomto polotekutom stave išiel po ulici využívajúc nielen jej dĺžku, ale aj šírku na plný úväzok, trvalo nejakú chvíľu, kým padol do náručia alebo do rúk svojej milovanej. Všetko sa odohrávalo za zvukov cengáča, a odvtedy sa podnapitému, ktorý je v podstate nadnapitý (Aká je tá slovenčina nežná k ožranom… podožratý… vo vatičke si ich hýčka…)… Teda odvtedy sa takému človeku hovorí – nacenganý. Ľudia, vrátane nealkoholikov, by mali ovládať pravidlá slovenského pravopisu (ľaváci ľavopisu) a správne používanie slov označujúcich cenganie – cengot.

Raz nás jeden priateľ pozval na návštevu. Vraví: -Príďte večer, nacengáte sa. Večer sme prišli. Cengali sme skoro hodinu. Nikto nám neotvoril. Hlavne, že sme sa nacengali.

Ženským variantom cengáča je cengálka, pretože vraj existujú aj ženy (osobne som sa jakživ s takou nestretol), ktoré sa zúčastňujú na podobných sympóziách zvaných dámske jazdy alebo volenky. Volenky sú také menšie voľby, čosi ako voľbičky. Ak sa voľbičky konajú v lese, ide o lesbičky. Ak v maštali, ide o býčky.
Cengálku vymyslela, ako už aj sám názov hovorí, istá Galka menom Cen (Tsen) na prelome letopočtov. K zimopočtom sme sa dodnes neboli schopní dopracovať. To preto, lebo v počtoch je skoro každý slabý. A kto nie je, dáva sa na ekonomiku, tí slabší na tieňovú. Galov si môžete pokojne pomýliť s Keltmi, je to jedna banda, alebo ako hovorí klasik: – Čert a diabol – jeden Gábor.
Keď taký Gal nedorástol do predpísanej výšky, ostatní Galovia sa mu posmievali a prezývali ho Galko. O tom vo svojej Vojne v Galii písal už známy veľkomoravský historik Galcus Gyula Caesar. (Ten paktoval s Frankami – nie peniazmi, s Germánmi, a spolu so Štefankráľom založili Samovu ríšu). Niekedy Cézara vyrábali Jugoši. Dnes Prešovčania. Ak im liehovar nekrízuje… Takže môžeme sa našou históriou pýšiť. Caesar bol Slovák ako… repa. (Chcel som byť originálnejší, ale zistil som, žiaľ, že po štúrovsky je to tiež len – „répa“.) Šargarepa je u našich balkánskych bratov – mrkva. To je určite prebrané z ruštiny, lebo slovo „šar“ znamená u nich – guľa. Malá guľa sa volá „Šarik“ a je to pes. Ak zbaští pes tuniaka, stane sa z neho pes – tun. Ak ho spapká fenka, je z nej pes – tunka.

Cengáč a hrkálka sú takmer synonymá. Dcéronymá zatiaľ nevymysleli, takže o rovnoprávností pohlaví nemôže byť ani reči (Pri každej reči vipic še šveči.) Slovo hrkálka používajú tí, ktorí aj po pol litri borovičky či podobnej garážovice dokáu ešte vysloviť „r“. Ktorí „r“ vysloviť nedokážu, používajú aj naďalej slovo cengáč. Hrkálka si svoj sémantický význam poistila pre istotu z dvoch strán.
Čím viac človek pije, tým viac hrkúta. Hrk-úta najprv s priateľom – priateľkou za stolom, potom s celou krčmou a napokon si hrkúta s hlavou na stole iba sám pre seba. Niekedy však v lokáli či inštrumentáli chlapa nevidieť, ale jeho hrkútanie sa zotrvačnosťou ozýva spod stola. Väčšinou sa jedná o znotovanú bojovú melódiu kráľa Svätoprápora (Alebo žeby Svätopluka?… Starnem… Vyberte si, veď je demokracia…) a jej slová sú nasledovné:
-Hrkú, hrkú – už nám vyschlo v krku…
Teda žiadne – Kdož jsou Boží bojovníci…
Medzi jednotlivými fázami hrkútania si občas človek (Keď to už má znieť hrdo…) niečo aj hrk-ne. Postupne hrkajúc a hrkútajúc ako holubica mieru na Prvého mája sa nechá odťahovou službou odvliecť domov s hrkajúcou hrkálkou na krku, skrz ktorý o chvíľu strčí prst. (Nie na chorvátskom Krku, to je ostrov pomenovaný podľa žiab, ktoré celú noc vyspevujú: -Kŕŕŕŕk! Kŕŕŕŕŕk! Bonus – na radosť turistom.) Doma sa potom vyhovára, že mu policajti na pešiu nohu nasadili čínsku papuču zvanú kroska.
Druhá časť slova hrk – alka je odvodená – od čoho iného ako od slova alkohol. Písať na Slovensku o alkohole… To je ako vycikať sa do Atlantiku. Niektorí jazykospytci túto teóriu odmietajú a alku spájajú s nejakým vtákom na štyri, známym krížovkárom, alebo s cigaretami značky Alka (2.20 Kčs za desať kusov), čo nemá v historickom vývine jazyka svoje opodstatnenie. Keď sa raz Alka zatrasie, môže vzniknúť aj Alkatraz.

D r a g o II/2012