Drahoslav Mika

(Úloha dvanásta)

Dvanásta z úloh Eurysthea
Hádovi búši na bránu.
Héraklés v ruke kyjak zviera,
Krušné mu chvíle nastanú.

Spustiť sa živý do Zásvetia,
Kam iba mŕtvych duše smú,
Lúče kam Slnka nedosvietia,
Erebos seje večnú tmu…

Osud to chcel, aj Héra chcela,
Héraklés sluhom aby bol,
Poslúchal svojho mučiteľa,
Konal sám, ako v plote kôl.

Pošle mu Zeus boha Herma –
Veď je to jeho polobrat,
Pomedzi Bohmi riadna šelma,
Mal by mu teda pomáhať.

Sprevádza Hermés k Persefóne
Nebohých duše do Hádu,
Počúva, ktorá ako stonie,
Moiry keď niť jej dopradú.

Héraklés ale živý – zdravý…
Zodpovie jak sa v Erebe..?
Za muža skutok jeho vraví –
V akom sa svetle predvedie.

Nohy si Hermés osandáli,
Na krídlach Času vznesie sa.
Pre Bohov svet je vskutku malý –
Zásvetie – Svet a Nebesá…

Zosadne priamo pred Hérakla.
Nezišli sa už mnoho liet
Persefónini polobratia.
Započnú mlyny Božie mlieť.

Pojme si Hermés brata sebou,
Peloponom ho povedie,
Objíma kde sa more s nebom
A kde tma nikdy neredne.
……………………………………..

Od konca Sveta pri Tainare
Po súši ďalej cesty niet.
Čarami halia svoje tváre,
Bolo ich aby nevidieť.

Priepasti na dno spúšťajú sa,
Jaskyňu kryje húština.
Kvílivý výkrik srdce drása…
Svet mŕtvych tu sa začína.

Nebýva dvakrát vhodná chvíľa
Spraviť si výlet Zásvetím.
Živým sa o tom iba sníva.
Hermés to s bratom preletí.
……………………………………..

Rinie sa päť riek ríšou Háda –
Pochmúrnych, mračných, trúchlych vôd.
Márne si Duša Telo hľadá,
Nenájdu cez ne k sebe brod.

Krúti sa Styga deväť razy
Okolo Hádu ako had.
Ľadový prúd sĺz ľudských mrazí,
Z Rieky Hrôz vanie smrtný chlad.

Bohovia k Styxu poprichodia,
Vyrieknuť chcú ak prísahu –
Potvrdí sľub nech svätá voda
V osudnú chvíľu neblahú.

Prísahu ak by Styxu danú
Porušil Boh či Bohyňa,
Od Sudby schytá ťažkú ranu –
V chorobe rok sa omína.

Nijaký nektár, ambrózia…
Prísna je Božia diéta.
Rok o nich hriešny Boh len sníva,
Ganymed k nemu nelieta.

A potom deväť rokov nato –
Na Olymp zákaz návratu.
Márne sa tvári vinovato,
Osud je práve nato tu:

Nad ľuďmi stojí aj nad Bohmi,
Neujde nik mu z dosahu.
Osudom pred je každý rovný –
Ukladá duše na váhu…
…..
Nárekov, plaču, kvíľby Rieka,
Špinavých hriechov náplava –
Z tela sa duša povyzlieka,
Pred Súdom holá predstáva.

Od škripu zubov pri Kokyte
Živému v žilách tuhne krv.
Sypú sa hriechy v duši skryté…
Má človek na ne myslieť prv.
…..
Ježia sa chĺpy, dupkom vlasy…
Flegethón tečie v plameni!
Nenájde hriešnik nikde spásu –
Na Tieň sa Duša premení.

V plameni zhára byvšia krása,
Mamonu oheň pohltí.
Pre všetkých Hádes rovným zdá sa,
Nie všetkým je však po chuti.
…..
Napiť sa musia duše z Léthé,
Spomienky aby vybledli.
U Háda nie sme na výlete,
Nie sú tu roky ani dni.

Spomienky blednú, až sa stratia,
Zabúda duša biely svet,
Pominú sa do nenávratna,
Od Háda k Svetlu cesty niet.

Napije kto sa iba málo,
Zachová čosi v pamäti
O tom, čo sa tam Hore dialo…
Hádes je ale zavretý!

Nepijú iba veľmi hriešne
Nebohých duše v Tartare –
Každá nech vie, trest za čo nesie,
Spomína skutky na staré.

Ak by ktos´ duši krvi podal
Z baránka čerstvej obety,
Nakrátko krv jak živá voda
Pamäť aj hlas jej osvieti.
…..
Acherón vzdychá, duše úpia
Na plti starca Chárona.
Zo sveta živých k tieňom vstúpia,
Za Svetlom padne opona.

Acherón delí Svet od Hádu  –
Jeden breh Tu a druhý – Tam.
Pod jazyk mŕtvym mincu kladú,
Na prevoz plťou aby mal.

Nalodiť sme sa, mŕtvy kto je,
Pohrebný obrad ak už mal,
Odložil kto už kosti svoje,
Rovnako otrok ako kráľ. …..
Do Hádu – každý, nikto z Hádu –
Kerberos už sa postará.
Neskočí psisko na návnadu,
S dušami ak je oštara.

Tri hlavy psie sú stále v strehu,
Šľahajú z očú plamene,
Odradia všetkých, chcú čo k brehu,
Zubiská cerí na tiene.

Na konci chvosta hadia hlava
Papuľu našír rozďaví.
Na plť ho Cháron s sebou bráva,
Do jeho patrí výbavy.

Na krkoch hriva z hadov živá
Zvíja sa, sipí, útočí.
Mykén kráľ o ňom teda sníva –
Diov syn nech sa namočí…

Ustráži bránu do Zásvetia –
Pes, ktorý hryzie, zavýja.
Héraklés s Hermom ďalej letia,
Nahliadnu do Elýsia.
…..
Čestne kto žil a ctil si mravy,
Bohom aj ľuďom úctu vzdal,
Bez hriechu život cnostný trávil,
V Elýsiu by hovieť mal.

V radosti, teple, šťastí, smiechu
Zásvetný život blažený
Povedie tieň mu pre potechu.
V Háde sa nikto nežení…
…..
Na Lúke kvetov Asfodelov
Dlia ani dobrí ani zlí
Bez túžby, žiaľu, osamelo,
V bôli nie, ani v pohodlí.

Každému kvitne kvietok bledý
Na lúke konca bez kraja.
Poletuje tieň, nelebedí,
Zásvetný ván ním hompáľa.
…..
V Tartare večné zatratenie
Najväčší nájdu oplani.
Zlosyna duša kvíli, stenie,
Nerád sem ktosi zagáni.

O večnom hlade, večnom bôli
Podliaka kara neminie.
Kolesá, koly, sudy smoly,
Had sa mu tieňom ovinie.

Bohyne pomsty – Erýnie
Drásajú dušu bez prervy,
Kerberos breše, kňučí, vyje –
Živému šiel by na nervy.
…..
V najstaršom kúte Čiernej ríše,
V Erebe prostred Zásvetia,
Anály Hádu Hádes píše
Pre tých, čo ich raz osvietia.

Z paláca vládne s Persefónou –
Príkazy čierni vydáva –
Príšerám spätým s nočnou morou,
Tam hore nech je zábava.

Sudcovia mŕtvych v tribunále:
Aiakos, Mínos, Radamanth
Určujú dušiam neustále,
Zaslúži kto si aký hrant.
…..
Thanatos – čierny posol Smrti,
Určenia podľa Osudu,
Len čo sa živý stane mŕtvym,
Len čo mu hudci dohudú,

Uchmatne dušu. Do Hádu ju…
Ku Acherontu odlieta.
Zašuštia krídla, zaveslujú,
Na bránu klopú Zásvetia.
…..
Násilnej smrti vládu Kéry –
Zásvetno-krvné bohyne.
Vládkyne noci Nykty dcéry
Zjavia sa, kde kto zahynie.

V krvavom rúchu obchádzajú
Bojiská. Padlým sajú krv.
Pokoja mŕtvym nedoprajú,
Kde vraždí sa, tam majú žúr.
…..
Hekáte hýbe mátohami,
Šle ich von, keď sa zošerí.
Desia sa ľudia vonku sami,
Z tmy na nich striehnu príšery.

Trojhlavá je aj má tri telá,
Premieňať vie sa v netvory,
So svorkou psov sa poneviera,
Na hrobe s mŕtvym hovorí.

Čarov aj kúziel tajov znalá
Vysiela na zem obludy.
Empúsa s nohou od somára
Zdesenie v ľuďoch prebudí:
…..
Premeniac sa na devu mladú
Do samôt muža odláka.
Stratí keď chlap nad sebou vládu,
Zo sveta znesie chudáka.

Skántri ho, krv mu zo žíl pije,
Rve mäso z tela zubami.
Mrie človek počas krušnej chvíle,
Empúsa ak ho omámi.
…..
Prizrie sa Zeus krásnej panne –
Lamii, princke z Líbye.
Zľúbilo sa mu dievča švárne,
Celý deň neje, nepije…

Zaľúbi sa po samé uši…
Princeznej ku sa pritúli,
Vykoná, chlapom čo sa sluší,
Bruško sa milej zagúli…

Héra má oči – uši všade –
Vytrestá devu nevinnú –
Príšera z nej sa stáva v Háde.
V noci jej ruky obvinú

Dieťatko spiace sníčkom sladkým.
Unesie ho a zadlávi.
Na slzy nedbá jeho matky,
Vycicia nápoj krvavý.
…..
Vychodí Hypnos s matkou Nyktou
Večer čo večer do sveta.
Živý tvor si už naňho zvykol,
Do snov sa ľuďom povpletá.

Rastie mu z hlavy párik krídel,
Makovicou sa človeka
Dotýka, sen by krajšie videl,
Do spánku dušu oblieka.

Bratom je Hypnos Thanatovi,
Ba čo viac – jeho dvojička.
Synov troch do snov s kýmsi povil,
Nevedno, s kým ich rozhýčkal.

Morfeus zjav svoj pripodobí
Ktorémukoľvek tvorovi.
Do snov sa vlúdi druh váš čoby,
Hlasom vás jeho osloví…

Íkelos, Fobétorom zvaný,
Zvieraťom býva vo vzhľade –
Prekozí sa či prebaraní…
Medze mu nikto nekladie.

Fantasos, synmi medzi tretí,
V neživú vec sa premieňa.
Prízrakmi strašia bojkov, deti,
Vtelia ho ľudia do tieňa.
…..

-Stačilo, bratku… Masky dole! –
Nakoniec Hermés prevraví.
-Erebos je už na obzore,
Dosť bolo hrôz a zábavy!

Videl si to, čo vidieť nemá
Nijaký smrtný zo Sveta.
Tieňom je ríša predurčená,
Živý sa s mŕtvym nestretá!
…………………………………

Vpletie sa ale mŕtvy k živým –
Pristaví Tieň sa pred nimi:
-Priateľu, pozdrav chladný prijmi,
Nemusíš chvieť sa od zimy.

Pre tiene Hádom dané nie je –
Niet pre nás k svetu návratu.
Thanatos vzal ma bez nádeje
Pomstou za krv mnou preliatu.

Sestru mám hore, Déianeiru,
Spanilú, krásnu ako kvet.
Za ženy králi také berú,
By mal im svet čo závidieť.

Márne sa duša moja súži,
Myseľ sa darmo umára –
Vezme si, kto je naporúdzi,
Nedopusť, Zeus, lumpára!

Prosím ťa teda, priateľ drahý,
Opatri mi ju čoby brat.
Neobíď domu nášho prahy,
V šťastí sa z Hádu na Zem vráť!

-Vykonať dobro pre priateľa
Je pre mňa stále veľká česť.
O mene tvojom neviem veľa –
Kam kroky moje majú viesť?

-Meleagrom som z Kalydonu,
Oineus kráľ mi otcom bol.
-Priniesol diviak smolu domu,
Zasadla Eris za váš stôl..!

Živí sme spolu boli keby…
-Netreba… To sa nezmení…
-Nebudú o ňu ťahať žreby –
S Déianeirou sa ožením!

-Tak dobre, švagre, vezmi si ju!
(Tiene sa v Háde nesmejú.)
-Rád bych ťa pozval na hostinu…
-Daj si aj moju večeru..!
…………………………………………

-Ktože to ruší naše kruhy?!!! –
Erebom zaznie strohý hlas.
-Irida či to, božka dúhy?
Hermés či došiel ku nám zas??

Héraklés stane trón pred Boží:
-Ja som tu, brata tvojho syn.
Ó, Veľký Hádes, to ja lozím
Kráľovstvom tvojim zásvetným.

Hádove oči ako uhoľ,
Persefóny jak nevädza.
Každý by smrtný pred ním stuhol,
Héraklés ale dobiedza:

-Zostúpil som nie z vlastnej vôle,
Bez viny ruším Hádu tíš.
Eurystheovi slúžim Hore,
Osudu vlečiem ťažký kríž.

Poslal ma pán môj pre Kerbera –
Uzrieť rád by ho živého,
Počuť chce, breše ako zviera,
Preto ma poslal pre neho.

-Kerbera tiene iba vidia,
Mŕtvi len smú ho počuť vyť,
Thanatove keď dušu krídla
Doletia osud naplniť.

Pomôcť mám vôľu synovcovi.
Kto koho ale premôže?
Kerber sa zbraňou neuloví,
Nebude boj to na nože.

Holými zviera musíš lapiť,
Obnaženými rukami,
Nech vidím, či si ozaj chlapík,
Na taký počin vybraný.

-Na výber nemám, strýko milý,
Ja bijem iných, Osud mňa,
Do rúk mi otec vložil sily,
Pozriem sa tvoje na šteňa.
…………………………………….

Zapíska Hádes, pes sa zjaví,
Hérakla na hneď zavrčí.
Z papulí plameň chrlia hlavy,
Ku skoku nohy prikrčí,

Zavyje. V Háde všetko zmĺkne,
Lietajú tiene splašene,
Asfodely sa túlia k lúke,
Padajú zhora kamene.

Tantalos stíchne s Íxiónom,
Sisyfos balvan neváľa…
Héraklés rukou siaha po ňom –
Pohladiť psa sa zastrája.

Odrazí pes sa ako strela,
Tesáky zatne do svalu,
Trhajú zuby mäso z tela,
Hady z hrív len to čakajú –

Ovinú sa mu kolo šije,
Dračí chvost nohy obkrúti,
Héraklés oči, tvár si kryje,
Kerbera schmatne za škuty,

Rukami stisne krajné krky,
Tresne mu čelom o hlavu,
Kerberos škriabe, chvost sa vrtí,
Prostrednú má už krvavú.

Héraklés v tlaku nepovolí,
V troch krkoch Kerber stráca dych.
Diov syn vyšiel z dobrej školy,
Vždy to však schytal za iných.

Zachrípla psina, už je mäkký…
Héraklovi sa poddáva.
Prisľúbi nekonať mu prieky.
Mykény čaká zábava.

Požičia Hádes, veď aj sľúbil,
Pre Eurysthea Kerbera,
Uzrie nech, cerí ako zuby.
-Kaló taxídi! – zaželá.
……………………………………

K východu sa už blížia spolu
Hrdina náš a jeho pes.
Náčim by bolo sadnúť k stolu,
Nejedol nik z nich ešte dnes.

-Neverím svojim vlastným očiam!!!
Hérakllés! Živý! V Zásvetí!!!
Čoho som sa to ja len dočkal?! –
Balvanu spoza doletí.

Héraklés zájde kúsok za roh:
-Rozplakať mám sa, či sa smiať???
Porantal by to aby rároh –
Théseus..! A s ním kamarát!

Peirithoos je to… Čo vy tuto
Sedíte ako prikutí?
Nie je vám slnka vonku ľúto?
Rozum či sa vám pomútil?

-Kráľovnú Hádu, Persefónu,
Peirith chcel pojať za družku.
Ku kamennému kráľ nás trónu…
Pod zadok nedal podušku…

Prirástli sme tu k tejto skale,
A nie a nie sa odlepiť.
Hádes má tresty neskonalé –
Necítim si už vôbec riť!

Privrav sa za nás, za hriešnikov,
Persefónu už nikdy nie…
Pochabý rozum sa nám šmykol…
Ukonči naše trápenie…

Vráti sa teda do Erebu.
-Či by sa dáko nedalo
Dovoliť tým dvom vzhliadnuť k nebu,
Netrápia nech sa nastálo…

Oroduje a pekne prosí,
Persefóna sa prikloní.
Hádes je poloneúprosný –
V Zásvetí on je na koni.

-Odtrhni si ich od kameňa,
Zostalo síl ti hádam dosť.
Hodný si, vidím, svojho mena,
Sadne ti ako psovi kosť.

Odpoveď Božia sa mu ľúbi –
Uteká pomôcť priateľom…
-Théseus, mocne zatni zuby!
Polapí chlapa za telo,

Trhne tým telom z celej sily,
Théseus sticha zajačí –
Kúsok mu zadku oddrapili…
So zvyškom hravo vystačí.

Lapithom ale márne myká,
Kmáše ním, trhá, drvolí…
Nechá si Hádes mučeníka,
K tieňom si ktorý dovolil.
…………………………………

Héraklés kráča, pes cupitá,
Na krkoch tri má reťaze.
Zásvetná sila v ňom je skrytá,
Na Svete dnes sa ukáže.

Nepotia psy sa. Slina kvapká,
Vyteká z šelmej papule.
Dopadne kam, tam jedovatá
Byľ spod zeme sa vykľuje.

Mykény zrána ožívajú,
Pred Levou bránou tŕnie ľud.
Pristaví kráľ sa len tak skraju,
Nemôže hostí ohrdnúť.

Vycerí zuby, vystrie drápy,
Na slnku Kerber zavyje.
Eurystha nik už nedolapí –
V paláci hneď sa ukryje.

Pokľakne v strachu na kolená,
Do neba ruky zalomí!
-Odžeňte z dvora hadie zviera!
Netúžim byť dnes nebohý..!

Héraklés sníme reťaz psovi,
Kerbera pošle do Hádu.
Zajaká kráľ sa, slová loví:
-Ukončme už tú parádu!

Obstál si v skúškach svojho pána,
Úlohy si si poplnil.
Do sveta je ti voľná brána,
Dosť si už krvi mojej pil!

Odslúžil si si osem rokov
A jeden mesiac navyše.
Do mojej knihy pre otrokov
K dôchodku ti ich pripíšem!

Vykúpil si sa z vraždy detí,
Odpykal si si Boží trest.
Svojej sa usaď na svojeti,
Mne strať sa z dvora ešte dnes!

(Erebos – večná tma ako božstvo / časť Zásvetia, v ktorej majú „rezidenciu“ Hádes a Persefóna, hlavné zásvetné božstvá.
Hermés – polyfunkčný boh, sprievodca pocestných, sprievodca duší (mužských) do Zásvetia, boh obchodníkov, podvodníkov, zlodejov, …
Nohy si Hermés osandáli – vlastnil okrídlené sandále, často mu Hádes požičiaval svoju prilbu neviditeľnosti
Iris / Irida – bohyňa dúhy, posolkyňa Bohov, sprievodkyňa duší (ženských) do Zásvetia / Hádu,
Héraklés, Hermés, Persefóna… a veľmi veľa iných boli deťmi Dia, takže – polobratia – polosestry, 
Pelopon = Peloponéz (kvôli rytmu),
Tainara – mesto alebo miesto, nachádzala sa niekde na samom juhu alebo juhozápade Peloponézu,
Styx  / Styga – v Zásvetí Rieka Hrôz,
Ganymédes – čašník Bohov, Diov miláčik,
Kokýtos – Rieka Nárekov,
Flegethón / Pyriflegethón – Ohnivá rieka, 
Léthé – Rieka Zabudnutia, 
Acherón – Rieka deliaca Svet od Zásvetia, 
Cháron – prievozník duší cez rieku Acherón,

Kerberos – trojhlavý pes, namiesto chvosta mal hada, namiesto hrivy viacero hadov z z
Elyzejské polia / Elýsium / Elýzium / Elýsion – miesto Blaženosti v Zásvetí, Raj,
Asfodelová lúka – neutrálne miesto v Zásvetí (asfodely – druh lúčnych kvetov),
Tartaros – miesto pre najväčších hriešnikov v Zásvetí, peklo, 
Erínye – bohyne pomsty, drásajúce dušu (Svedomie), bližšie v blogu Orestés, 
Aiakos – sudca v Zásvetí, syn Dia a Aiginy, bližšie v blogu Aiakos, 
Mínos – syn Dia a Európé, krétsky kráľ, podrobnejšie v blogu Európe a v príbehoch o Théseovi, 
Radamanthos – syn Dia a Európé, Héraklov učiteľ práva, druhý manžel Héraklovej matky Alkmény, 
Thanatos – boh smrti, 
Kéry – bohyne násilnej smrti, 
Nyx / Nykta – bohyňa noci,
   
Hékaté – trojhlavá nočná  bohyňa, patrónka čarodejníkov z z z
Empúsa – príšera, mala iba jednu nohu, aj tú konskú (kvôli rýmu som použil nohu somára),
   
Lamia – bývalá princezná, premenená Hérou na príšeru, unášala malé deti a zabíjala ich z z z z
z z
Hypnos – boh spánku, mal troch synov:
… Morfeus – v snoch sa menil na rôzne osoby,
… Íkelos / Fobétor – v snoch prijímal podobu zvierat,
… Fantasos – v snoch prijímal podobu neživých predmetov, 
Déianeira – kalydonská princezná, dcéra kráľa Oinea, budúca Héraklova manželka, 
Meleagros – syn kalydonského kráľa Oinea, bližšie o ňom v blogu Meleagros, 
Tantalos, Íxion, Sísyfos – veční hriešnici v Tartare, podrobnejšie v rovnomenných blogoch, 
Théseus – athenský kráľ, podrobnejšie v blogu – seriáli Attika pred Antikou, časti o Théseovi, 
Peirithoos – kráľ Lapithov, podrobnejšie vo viacerých častiach blogu o Théseovi)

D r a g o     jeseň – zima 2012/2013

_ Hádes a Kerberos, _ Héraklés a Kerberos,

_ Léthé – rieka zabudnutia,
…