Kapitola šiesta,
v ktorej Dafnis sníva o svojej láske.
Dorkos navštívi Dryada
a snaží sa získať si ho darmi.
Dafnida sťaby oslnilo,
Vpichla mu včela žihadlo –
Chloé je jeho krásnou vílou.
Hľadieva na ňu ukradmo…
Pýri sa chlapec, keď sa díva
Ona mu, on jej do očí.
Žilami prúdi krvi príval,
Celý svet s ním sa zatočí…
Okrejú z dlhých driemot city,
Inakšie vníma teraz svet:
Pastierka pláva po pažiti…
Začína túžbou po nej mrieť.
Kučierky zlaté hladiť rád by,
Jej mliečnobielomilú tvár.
V očiach zrie hviezdy,…no sa hanbí…
Poučiť by ho ktosi mal…
Oči mu dušu otvorili.
Nepije, neje, nespáva.
Pomalý je a stráca sily,
Zmĺkla aj jeho píšťala.
.
.
Nevníma býky, kozy, ovce,
Pochudol, zžltol na tvári,
Nohami pletie, len sa moce,
Čoby mu ktosi počaril…
.
Jednostaj myslí iba na ňu –
.
Jednostaj myslí iba na ňu –
Objíma v duchu vidinu,
Ústa jej vonným medom vanú…
Preludy snov sa pominú…
„Bozkával veď som aj dovtedy –
kozičky, štence, teliatko…
Netušil som, že bozk tak smädí,
Plazí sa čoby úkradkom.
Od Chloé bozk je čosi iné –
duša sa vo mne rozplýva,
zastaví dych sa, srdce bije,
umieram šťastím zaživa.
.
.
Prečo sa moja duša trápi?
Nespávam, na nič nemám chuť…
Chradnem a krásu tela tratím…
Či dá sa z toho vybrdnnúť..?
Veď ak to takto pôjde ďalej,
Právom ma Dorkos osmeje.
Nevedno, so mnou čo sa stane,
jeho keď Chloé vyberie…“
……………………………………….
Škriabe sa Dorkos za ušami,
Na Chloé myslí jednostaj:
„Keby tak mohli zostať sami,
Dafnis by sa tam nemotal…
Ukázal by jej silu svalov,
chytil by býka za rohy,
za vlkom by sa vydal na lov,
z potoka rybu vylovil…
Aby sa Ddafnis neobšmietal –
poslať ho niekam do hája,
Úbožiak je to, ešte dieťa…“
Dorkona láska poháňa…
Dryada zná už celé veky,
Pásali vedno kedysi.
Nebude snáď mu robiť prieky,
Vhodný ak fígeľ vymyslí.
.
.
Vysádza Dryas mladú révu,
Polopotí sa po poli.
Teší sa, ústa do úsmevu…
Roľníka práca nebolí.
Podide Dorkos, kapsa pri ňom,
Pozdraví, Dryas odvetí.
Napojí chlapca sladkým vínom,
Vyloží hosť syr vzápätí
A ešte iné ingredie,
Cibuľu, pitu jačmennú…
Návštevy dôvod poodkryje –
Pýta si Chloé za ženu:
-Dostanem ak ju, chlapa slovo,
inakšie by som neposmel…
Do chlieva dám ti párik volov,
do sadu štyri úle včiel.
Od vola kožu na sandále,
jabloní stromov päťdesiat,
čo rok, to pridám teľa malé,
Nape dám, čo si bude priať.
Dryovi reč sa sľubná páči –
Dobudnúť môže imanie…
V poslednej chvíli však sa zháči:
-Vyčkajme, Dorkos, zhurta nie…
V duchu si otčim k sebe riekne:
„Bohatšieho jej ženícha…
Dievča je driečne, milé, pekné…
Dorkos to dáko predýcha…
Z chudobných nie je, isté je to –
črievičky šité zo zlata…
Pasie nech, kým je vonku leto,
s výdajom zatiaľ nerátam.“
Ohrdlý pytač hlavu zvesí.
Vyhýba sa mu Šťastena.
Spomenie zašlé na móresy…
„Tentoraz Chloé – zastená..!“
.
……………………………………………
.
.
……………………………………………
.
D r a g o /podľa Longa/
jeseň 2013 – zima 2014
Celá debata | RSS tejto debaty