Kapitola siedma, v ktorej sa predstaví
Dorkos vo vlčej koži.
Nezmohol veľa dobrým slovom,
Nezabral Dryas na sľuby.
K iným sa šuhaj fígľom pohol:
Či ľúbi ho, či neľúbi –
Unesie dievča! Chlap je smelý.
Potom už nikto nepovie…
Vlčia naň koža zuby cerí…
Svitne mu v hlave – už to vie!
So statnou šelmou býk sa chytil,
Zabodal vlka rohami.
„Na Chloé počkám v koži skrytý,
sama mi príde do rany…!
Prichodí žieňa k vodopoju,
husté ma krovie ukryje.
Pohnú sa ovce k vode dolu –
vystrčím hlavu, zavyjem…
Sama tam bude, bez Dafnida.
Ustrnie v nemom údive.
Trasúc sa na zem dievča skydá,
strachom súc sotva nažive –
Na plecia si ju… Potom hajde!
A kým sa Chloé pozviecha,
ženou mi bude v mojej chajde,
na lôžku mojom – potecha…“
………………………………………
Pohútal Dorkos, zaumienil…
Dychtí mu telo po Chloé.
Schúlil sa k kroví pri prameni
Pichľavej v chvoji sosnovej.
Uviazne slnko v modrej báni,
Šliape mu vánok na päty.
Výhonky reže Dafnis z malín.
Šťavnaté, kozie pre deti,
Pre drobných capkov na večeru,
Maškrtí nech si kozia mlaď.
Načúva Chloé vtákospevu ,
Vydá sa stáda napájať.
Hrnú sa ovce ku prameňu,
Strečkujú kozy, nezbedia.
S brechotom psy sa bokom ženú,
Neveľa už je do žriedla.
Mädlí si Dorkos ruky na lov,
Chystá sa na skok osudný:
Vystrčí ňufák s vlčou hlavou,
Lapajú psy vzduch pri studni –
Zavetria vlka. Do neho sa!!! –
Vrhá sa svorka na kožu,
Franforce letia s kusmi mäsa…
Hryzú a prestať nemôžu.
Rozpŕchnu hneď sa obe stáda –
Ku moru kto, kto do hory…
Nechápe Chloé, čo za zrada –
Z kože sa Dorkos vynorí.
Dievčinka volá na Dafnida,
Trasúc sa ani osika.
K brechotu ston sa ľudský pridá,
Pod kožu bolesť preniká.
Pribehne Dafnis, čelo mračí –
Deje sa čosi nekalé.
Chýbal už iba máčny máčik,
A mal by Dorkos na mále.
Okríkne dunčov, nech to vzdajú,
Vĺčko veď nie je cudzí kmín .
Usadia ho na holú skalu,
Napoja vínom medovým.
Ošetria rany od psích zubov,
Pramennou vodou omyjú.
Ni slovka Dorkos neprehudol.
Kladú mu obklad na šiju.
Rozžujú v ústach kôru brestu –
So slinou býva hojivá.
Nehľadí Dorkos na nevestu,
Na soka tiež sa nedíva.
Netuší Chloé, Dafnis ani,
Načo to vĺčie divadlo.
Veria, že bol to žart len planý.
Ešte že tak to dopadlo…
.
.
.
Hanbí sa pastier, preto mlčí.
Zvedeli keby v dedine,
Prezvali by ho Pánom z vlčín…
Vína si ešte upije…
Naskutku rád je, že je v suchu.
Za vinu nič mu nekladú.
Berú ho spolu pod pazuchu,
Býčiemu vedú ku stádu.
Pozháňať ovce rozpŕchnuté
Do dolín musia k večeru.
Obehnú všetky lesné prte,
Od mora kozy poberú.
Neboli keby vyľakané,
Privábi hlas ich píšťaly
Alebo dlaní zatlieskanie.
……………………………..
Konečne sa aj vyspali…
Usnuli milí od únavy –
Dafnis aj Chloé – sladkým snom
Zabučia v diali Dorka kravy,
Zabučí býčí barytón…
.
.
……………………………………….
D r a g o /podľa Longa/
jeseň 2013 – zima 2014
Celá debata | RSS tejto debaty