Drahoslav Mika

 
Našiel som koryto. Stojím a hútam. Čo s ním? Nik ma nevidí. Mohol by som si ho ponechať. Nie, nie! Som čestný človek. Mal by som ho vrátiť.A zinkasovať desať percent nálezného. Ale viem ja komu patrí? Neviem. Tak ako ho môžem vrátiť? Mal by som nález oznámiť. Ale nie, len to nie! Začnú vyšetrovať, zapisovať, vypočúvať, kto, kde, kedy, ako, prečo …? Neprídem, predvedú ma. Podľa zákona. Svedkov nemám. Neveria mi. Ešte ma obvinia. Už len to by mi chýbalo.

Pravda je, dobré korytá sa len tak nepovaľujú. Stále je niekto pri nich. A chráni si ich ako oko v hlave. A ja naraz takto – z ničoho nič a mal by som nájsť koryto? Hádam ho nechám tak ako je. Akože som si ho nevšimol. Nech ho nájde niekto iný. Nech ten iný vysvetľuje. Nech sa ten iný trápi. A čo ak sa trápiť nebude? Jednoducho si koryto zoberie? A ja mu budem potom závidieť. Do smrti si neodpustím, aký som bol somár. Mať tak blízko ku korytu a vzdať sa ho. Veď také dobré koryto naozaj nie je na zahodenie. Koľký sa po takom zháňajú. Dali by za neho neviem čo. I dušu by diablovi upísali, len aby ho dostali.

A koľkým nestačí jedno! Zháňajú korytá pre synov, zaťov. Menia horšie za lepšie. Prechádzajú od koryta ku korytu. A čakajú autoritu. Naoko ju aj majú. Najmä v korytárskom cechu. Lebo korytári sa majú radi. Združujú sa. Tykajú si. A držia, držia sa koryta zubami–nechtami. Prirástlo im koryto k srdcu ako korytnačke pancier. Len ťažko sa s ním lúčia.

Koryto, to nie je len tak. To je veľmi vážna vec. Kdekto je ochotný kvôli korytu i kabát prevrátiť. I otca-mater by zapredal. A mne sa ľaľa, priamo núka. Na, vezmi si ma. Som voľne, neobsadené. Tvoje som. Ber! Ale povedzte, mám ja morálne právo na takéto koryto? Možno bude niekomu chýbať ku šťastiu. Čo ak mi niekto povie – nemáš nárok na koryto. A basta! Alebo ani nič nepovie, len jedného pekného dňa, alebo skôr noci, prídu a zhabú mi koryto. Taká hanba! Povedia – aha ho, na koryto sa ulakomil. Koryta sa mu zachcelo. Odcudzuje korytá, kradne ich a privlastňuje si ich. Asi by som to neprežil.

Ale ktovie, ako chutí také koryto? Musí chutiť, keď toľký po ňom bažia. Musí. Ale mne je milší môj morálny kredit, ako nejaké koryto. Alebo žeby som predsa len? Prisvojiť si ho? Vyskúšať, ako chutí? Len tak na koštovku. Do blízkych volieb … Stúpol by som v očiach verejnosti. Všímali by si ma. Možno by ma aj žena pochválila. Povybavoval by som si veci, s ktorými nemôžem roky hnúť. Také nehnuteľnosti.

Ej, či ma len to moje druhé ja pokúša, ej či len vŕta. Nasadilo mi červíka do hlavy. Bodaj ho! Skúsiť – neskúsiť? Skúsim! Just skúsim! Aj iný by na mojom mieste takto. Určite by takto. A čo som ja vari horší ako nejaký ten iný?! Nie som. Veru nie. Nech mi závidia. Nech prasknú od závisti! Tak veru. Skúsim. Skúsim … i … bisťu!

Kým ja tu takto meditujem, koryto je fuč. Priamo spred nosa mi ho vyfúkli. Že sa nehanbia, ulakomiť sa na cudzie koryto! Keťasi!
 
nasledujúci článok