Drahoslav Mika

STROM   a  ČLOVEK

Len blázni v meste vytínajú stromy

Strom vyťatý mi stále srdce zlomí

Tak ako sa vetvy jeho lámu

Nezvyknem sa hrať na dalajlámu

No každý živý strom má svoju Dušu

Veď žije   pučí    kvitne    rastie  

Vyzlieka sa aj oblieka

Ničiaca ruka človeka (človeka?)

Sekerou    pílou   zaútočí

Strom     zdá sa nám     že nemá oči

No vzlyká     plače     narieka      

Miazga – toť krv – z tela vyteká

Ako dieťaťu človeka

Stekajú slzy po tvári

Keď sa mu čosi nedarí

Stínajú stromy somári

V lete skrývali sa v ich tôni

Nepochopia     že aj strom bolí

Rozum odplával dolu vodou

človek „víťazí!“ nad Prírodou

Stromy sa brániť nedokážu 

človeku (človeku?) čo pácha na nich vraždu 

A nik ho za to neodsúdi

Také zákony sú ľudí

Už ležia stromy na zemi

Nad nimi človek (človek?) blažený

Teší sa      že sa Drevo – vari

Aj bez kremačnej pece spáli

…………………………………….

človeka, raz, až bude stuhlý,

uložia do drevenej truhly

Spočinú spolu v čiernej zemi

Drevo   a človek   porazený.

131202  /  D r a g o 
 
 
 
 
 
 

YouTube Direkt
 
predošlý článok ……………… nasledujúci