Drahoslav Mika

Klebetím s Múzou

pri šálke plnej

tmavej noci

Múza ma máva

občas v moci

Priletí sem na Pegasovi

vypriahne ho z Malého voza

zaujme ju moja

podopretá póza

a osloví ma

svojim hlasom nečujným

ponúka mi hneď prvý rým

potom tu chvíľu šteboce

a v priamom nočnom prenose

štrikuje hravé verše zo slov

a núka mi ich

Som Múzy poslom

od starých bohov

k ľuďom zemským

spolu s Múzou si cestu kliesnim

od Srdca k Srdcu

ktoré búši  –

budíme iskry z popola

zapaľujeme oheň v duši

polienko dáme do pahreby

prejdeme sa po siedmom nebi

alebo len tak

sviečky prítmie

vychutnávame

spolu chlípne

Mlčíme bez slov

na papieri

Ja ľúbim Múzu

Ona mi verí

Ona mi v ušiach vyzváňa

Sedíme neraz do rána

pijeme smutnú čašu žitia

máčame unavenú myseľ

až kým nás takto neprichytia

Bohovia starovekých mýtov

My s Múzou

koketujúc skryto

tu poéziou sýtime sa

ako dve adutové esá

vylievame si dušebôľ

až zas nás pojme nepokoj

a duša moja smútkom skučí

keď nad ránom sa Múza lúči

a celuje ma pritom slastne.

Teraz začínam písať básne.

Noc 08./090103      D r a g o

zdroj foto: http://flog.pravda.sk/zadkiela.flog?foto=88805

predošlý článok ………………. nasledujúci