Nuda bez pláže

27. decembra 2010 18:03, Prečítané 2 780x, Drahoslav Mika, TELENOVELY, DRAMATICKÁ TVORBA

Dvojúvaha na prednáške z teórie nemeckej literatúry.

A. I ty si prišiel?
B. Prišiel. A ty – ako, ako?
A. Nuž, ja len tak, obyčajne – pod psa.
B. Pod psa, vravíš?
A. Hej, pod psa.
B. A načo sme to sem vlastne prišli?
A. Čert ho vie. Prišli sme…
B. Ale načo?
A. Len tak.
B. Len tak?
A. Hej. Len tak. Účasť je kontrolovaná.
B. Aha!
A. I prezenčka bude.
B. Teda prídu i ostatní?
A. Neviem. Mali by.
B. A mohli by i neprísť?
A. Mohli. Je to dobrovoľné.
B. Ale predsa…
A. Vieš, oni si pre každý prípad môžu vybaviť lekárske potvrdenie.
B. O čom?
A. O ničom. Že nemohli prísť.
B. Teda neprídu?
A. Neviem. Poniektorí určite nie.
B. A my sme tu načo?
A. Kvôli prezencii. Už som ti povedal.
B. Povedal?
A. Povedal. Hej.
B. Dnes sa kadečo hovorí…
A. A ktože to kadečo hovorí?
B. Kdekto.
A. Ale ja nie som Kdekto.
B. Viem. Ty si A.
A. Presne tak. Ja som A, a to si zapíš za uši.
B. Čo si mám zapísať za uši?
A. Že ja som A, a A nie je Kdekto.
B. Nemáš ceruzku?
A. Načo? Veď ešte nie je prezencia…
B. Aby som si zapísal za uši.
A. Čo?
B. Čo si povedal.
A. Čo som povedal?
B. Zapíš si za uši – to si povedal.
A. Nič si tam nezapisuj. To sa len tak hovorí.
B. Ako?
A. Aby si si zapísal za uši.
B. Veď ja chcem…
A. Ale rozumie sa pod tým – Zapamätaj si!
B. Čo si mám zapamätať?
A. Že pod výrazom Zapíš si za uši sa nič nezapisuje, ale sa to má zapamätať.
B. Aha…
A. Žiadne Aha! Aha je Medzinárodná pijacká únia.
B. Aká?
A. Naša – medzinárodná…
B. Aha!
A. Hej – Aha!
B. Už je dvanásť hodín. Prečo nezvonia?
A. Tu žiadne zvony nie sú.
B. A kde sú?
A. Odleteli. Do Ríma…
B. Načo?
A. Neviem. Tak sa hovorí…
B. Kto tak hovorí?
A. Kdekto.
B. Ale ty nie si Kdekto. Už si to povedal. A kedže to hovorí Kdekto, a ty nie si Kdekto, a povedal si to ty, teda – neodleteli.
A. Nie, neodleteli.
B. Neodleteli?
A. Nie.
B. Ja som si to hneď myslel. Tak načo si ma klamal?
A. Ja som ťa neklamal.
B. Že nie? Veď si mi povedal, že zvony odleteli do Ríma.
A. Povedal.
B. No vidíš..
A. To sa len tak hovorí. Ako že zapíš si za uši.
B. To si mám zapamätať?
A. Presne tak.
B. A načo, keď i tak neodleteli?
A. Aby si vedel.
B. Čo aby som vedel?
A. Že zvony lietať nevedia.
B. Veď som to povedal.
A. Pravdaže nevedia.
B. No vidíš…
A. Čo vidím?
B. Nič – nelietajú.
A. Ako môžem vidieť, keď nelietajú?
B. Vidíš ich, ako visia.
A. Nič nevidím
B. Ani ja. To sa len tak hovorí.
A. Ako?
B. Tak – vidíš, ale nevidíš.
A. A čo by som mal vidieť
B. Nič. Ja ti nič neukazujem.
A. Tak mi teda niečo ukáž.
B. Ľaľa!
A. Čo? Veď tam nič nie je.
B. Samozrejme.
A. Čo – samozrejme?
B. Nič – tam nie je – teda (logicky) Niečo tam je.
A. Čo tam je?
B. Nič.
A. Veď som povedal.
B. Čo si povedal?
A. Že tam Nič nie je.
B. Veď i ja…
A. Nie. Ty si povedal, že tam Niečo je!
B. Niečo je – teda (logicky) – Nič Nie je.
A. Aha!
B. To ja únia. Naša – medzinárodná. Pijacká…
A. Čo?
B. Aha. Sám si to povedal.
A. Aha.
B. Áno – Aha!
A. Ja som nepovedal Aha, ale Aha! A to nie je únia, ale citoslovce.
B. Aké slovce?
A. Cito-…
B. A existuje aj rozumoslovce
A. Áno.
B. Napríklad?
A. Aha.
B. Čo aha?
A. Aha je rozumoslovce.
B. Veď si povedal, že Aha je citoslovce.
A. Nie. Aha! – je citoslovce. Rozumoslovce je Aha… únia.
B. Aha!
A. To je citoslovce.
B. Viem.
A. Tak dobre.
B. Čo je dobre?
A. Že vieš.
B. Čo?
A. Že Aha je únia a Aha! je citoslovce.
B. Aha!
A. Hej.
B. Nemáš pár stoviek?
A. Načo?
B. Požičať.
A. Mám. Načo ich potrebuješ?
B. Na záchod.
A. Ty si chceš kúpiť vlastný záchod?
B. Nie. Chcem na záchod a nemám toaletný…
A. Načo ti bude toľko toaletného?
B. Koľko?
A. No – za pár stoviek…
B. Ja nechcem kúpiť papier, ja tie stovky použijem namiesto neho. Aj tak si za ne môžem kúpiť veľké ha amalé o.
A. Tak ti teda nedám.
B. Prečo?
A. Nemám.
B. Veď si povedal, že máš.
A. Pravdaže mám.
B. No tak?
A. Ale iba v minciach.
B. Nevadí, daj. Pôjdem rozmeniť.
A. Na!
B. Daj!
A. Koľko?
B. Zo päť.
A. Ale mi vrátiš…
B. Ako?
A. Čo ako?
B. Ti ich vrátim?
A. Ty nechceš vrátiť?
B. Chcem. Nemôžem.
A. Prečo?
B. Lebo mi ich naspäť nevymenia – také špinavé…
A. Kto?
B. No ten,. Kto mi ich bude meniť.
A. A načo by si ich menil naspäť?
B. Aby som ti mohol vrátiť. Tie, čo si mi požičal.
A. Máš pravdu.
B. Viem.
A. Čo vieš?
B. Že mám pravdu.
A. Tak mi teda nevrátiš…
B. Nevrátim…
A. A iné mi dáš?
B. Dám. Ale až potom.
A. Kedy potom?
B. Až dostanem.
A. Čo?
B. Peniaze.
A. Dobre. Tak na!
B. Čo?
A. Peniaze.
B. Aké?
A. Veď si chcel…
B. Čo som chcel?
A. Stovky…
B. Načo?
A. Na záchod.
B. Už nechcem.
A. Prečo?
B. Už mi netreba.
A. Čo ti netreba?
B. Stovky.
A. Prečo?
B. Lebo mi netreba na záchod.
A. Tak ti teda nedám.
B. Ani nechcem.
A. Ani by som ti nedal.
B. Nedaj!
A. Čo?
B. Čo – čo?
A. Čo ti nemám dať?
B. Stovky.
A. Aha!
B. Citoslovce, čo rozumoslovce?
A. Cito-.
B. Tak preto.
A. Prečo?
B. Len tak.
A. A máš ty nejaký názor na toto tu?
B. Mám.
A. Aký?
B. Môj názor je taký, že názory je lepšie nemať.
A. Iné názory nemáš?
B. Nie. A tvoj názor je aký?
A. Aký názor?
B. Tvoj názor na môj názor.
A. Môj názor na tvoj názor o čom?
B. O názore.
A. Taký istý.
B. Ako môj?
A. Ako tvoj.
B. Teda i ty nemáš nijaké názory?
A. Mám.
B. Tak teda?
A. Nemysli si, že ich tu pred tebou vyklopím.
B. Prečo?
A. To je vec názoru.
B. Akého názoru?
A. Aby si si svoje názory nechal pre seba.
B. Prečo?
A. Lebo sa ti môžu vymeniť.
B. Vymeniť, vravíš?
A. Vymeniť.
B. Za čo?
A. Za iné – lepšie.
B. Amôže byť aj lepší názor ako nijaký?
A. Môže. Ale len dočasne.
B. Aký?
A. Názor KVTP.
B. Aký?
A. KVTP – Kam vietor – tam plášť.
B. Veď nefúka žiadny vietor.
A. Ale skoro bude.
B. Bude?
A. Hej. Až nám bude horúco.
B. Tak načo sú nám potom plášte?
A. Aby sme sa ochladili.
B. Plášť chladí?
A. Neveľmi. Ale – lepší plášť ako chládok.
B. Ešte lepšie sa ochladiť pivom.
A. Pivom nie.
B. Prečo?
A. S pivom rastú názory.
B. Aby dačo rástlo, treba to polievať.
A. Pozor, aby si neprelial.
B. Čo?
A. Svoj pohár s názormi.
B. Ja by som teraz radšej za pohár chutného čínskeho čaju.
A. Politiku nechajme, to nie je pre nás.
B. Akú politiku?
A. Najlepší čaj je … cejlónsky… A ty si povedal, že pohár chutného čínskeho čaju.
B. Povedal som chutného čínskeho čaju. Nie – najchutnejšieho. Tak najlepší je cejlónsky, vravíš?
A. Vravím. Ale možno si to nemyslím. Cejlónsky….
B. Lepší už nie je?
A. Neviem… Možno je…
B. Aký?
A. Každému podľa jeho chuti.
B. Myslíš?
A. Myslím.
B. Teda si!
A. Čo som?
B. Neviem. Si.
A. Ale čo som?
B. Neviem. V jednej knižke som to čítal.
A. Čo?
B. Myslím – teda som. Tak tam bolo napísané.
A. Teda, každý, kto myslí, je?
B. Asi je, keď mu to myslí.
A. Čo je?
B. Kto čo?.
A. Nominatív – prvý pád.
B. Nie.
A. Čo?
B. Nie prvý pád – nominatív. Myslel som – kto čo je?
A. Kto čo je?
B. Kto – čo? Niekto mäso, niekto zemiaky, niekto, čo mu dajú…
A. Kto mu čo dá?
B. Komu?
A. Tomu, čo je?
B. Hocikto hocičo.
A. Napríklad.
B. Dupľu.
A. K čomu?
B. K ničomu. To sa len volá dupľa. V menze.
A. Dupľa bez originálu?
B. Bez.
A. Myslel som…
B. Myslel si?
A. Hej.
B. Tak si bol.
A. Aj som aj budem.
B. Ako to?
A. Tak. Podľa zákona.
B. Akého zákona?
A. Zákona o zachovaní hmoty.
B. Ktorého paragrafu?
A. Niktorého.
B. Ako to takto?
A. Tak. Tam paragrafy nie sú.
B. Nie? Tak načo nám také zákony?
A. Aby platili večne. Bez výnimky.
B. Teda si večný?
A. Som.
B. Bez výnimky?
A. Bez.
B. A ja?
A. Čo a ty?
B. Som tiež večný?
A. Keď myslíš, si.
B. Čo keď myslím si?
A. Keď si myslíš, že ti to myslí.
B. Čo mi to myslí?
A. Ono…
B. Je večné, keď myslí… to ono?
A. Je.
B. Čo to tam robíš?
A. Nič.
B. Tak to nerob.
A. Prečo?
B. Len tak.
A. Ale to je moja práca.
B. Čo je tvoja práca?
A. Nič.
B. Čo nič?
A. Nič nerobiť.
B. Tak teraz nepracuj!
A. Prečo?
B. Lebo neješ.
A. Čo nejem?
B. Nič.
A. Veď preto.
B. Urob raz tej práci koniec.
A. Prečo?
B. Chcem jesť.
A. Čo?
B. Mám hlad – po vedomostiach.
A. Po akých?
B. Všelijakých. Mám hlad po poznaní.
A. Tak si kúp knihu.
B. Akú knihu?
A. Takú, čo je najlepším beznohým priateľom človeka.
B. A sú aj nohí priatelia človeka?
A. Sú.
B. Koľko?
A. Čo koľko?
B. -nohí?
A. Veľa. Čím viac, tým viac.
B. Čoho?
A. Nôh – priateľov.
B. Tak teda poď, kúpime tú knihu.
A. Času dosť.
B. Nie. Zajtra je koniec Mesiaca knihy.
A. Jeden koniec?
B. Jeden.
A. Adruhý kedy bude?
B. Čo – druhý?
A. Koniec mesiaca.
B. Načo druhý?
A. Na nič. Každá palica má dva konce.
B. Palica áno. Mesiac nie.
A. Čo mesiac nie?
B. Nie každý mesiac má dva konce.
A. Iba poniektoré?
B. Iba.
A. A ktoré nemajú?
B. Guľaté.
A. Guľaté?
B. Guľaté. Ako naša Zem alebo futbalová lopta.
A. A začiatok?
B. Čo – začiatok?
A. Má každý?
B. Každý začiatok je ťažký.
A. Veľmi?
B. Dosť.
A. A prostriedok?
B. Neviem. O ňom sa nič nehovorí. Iba že v prostriedku je najviac.
A. V akom prostriedku?
B. V dopravnom.
A. Kto to povedal?
B. Nikto.
A. Ba.
B. Kto?
A. Ty.
B. Čo ja?
A. Si povedal.
B. Čo som povedal?
A. Že otom sa nič nehovorí.
B. O čom sa nič nehovorí?
A. O prostriedkoch vo všeobecnosti.
B. To že som povedal?
A. Povedal.
B. Tak dobre, povedal som.
A. Veď ti vravím, že si povedal.
B. A čo, ja dačo hovorím?
A. Hovoríš.
B. Čo?
A. Že si povedal.
B. Čo že som povedal?
A. To… o prostriedkoch.
B. Aha!
A. Rozum-, či cito-?
B. Cito.
A. Aha!
B. Tiež cito-?
A. Tiež.
B. Aha!
A. A včera si kde bol?
B. Prečo?
A. Videl som ťa vychádzať od holiča.
B. Aspoň si videl, ako vyzerá taký B sľudskou tvárou.
A. Ako?
B. Oholene.
A. Videl som.
B. Lebo si prišiel.
A. No a čo, že som prišiel?
B. No a nič, že si prišiel. Zvíťazil si.
A. V čom?
B. Vo videná mňa s ľudskou tvárou.
A. To som.
B. Veď vravím, že si.
A. A kam si to vlastne šiel?
B. K nášmu novému starému.
A. On býva ešte stále tam – hore?
B. Kdeže! On býva teraz ešte horšie.
A. A kto býva dolšie?
B. Kde – dolšie?
A. No pod ním…
B. Jeho nová známa.
A. On k nej chodí?
B. Pravdaže chodí.
A. Aj si k nej sadá?
B. Nie.
A. Prečo?
B. Lebo nie je vrana. Sadá si iba vrana k vrane.
A. A on?
B. On si k nej líha.
A. Líha?
B. Líha.
A. A jeho žena – vie o tom?
B. Nevie.
A. Tá by mu podkúrila!
B. Nepodkúrila.
A. Prečo?
B. Dreva niet. Ani uhlia. Ani plynu…
A. A on býva sňou?
B. Býva. Ale už nie je ten, čo býval.
A. Prečo?
B. Už je mu všetko jedno.
A. A predtým mu bolo všetko dva?
B. Keby len! Všetko tri, ba aj štyri a niekedy aj všetko päť.
A. Ale to nebývalo často, však?
B. Čas čo?
A. Čas-to.
B. Nebuď Maďar…
A. Prečo?
B. Čas – ten.
A. Čo – ten?
B. Čas.
A. Čo čas?
B. Plynie.
A. Plyn aký?
B. Plyn taký. Plynie.
A. Čo plyn je?
B. Ten čas.
A. A my čakáme a nemôžeme sa ani učiť.
B. Ty máš chuť do učenia?
A. Chuť mám. Ale do učenie nie.
B. A ty sa ako učíš?
A. S chybami.
B. Ako..?
A. Robím chyby a učím sa. Veľa chýb…
B. Učíš sa na vlastných chybách!
A. Uhádol si. Čím viac chýb, tým viac sa naučím.
B. Ale všetko sa nenaučíš nikdy.
A. Neviem. Stále mi k tomu chýba nejaká chyba.
B. Nepočuješ nič?
A. Počujem čosi.
B. Ktosi ide.
A. Ide. Poďme radšej preč!
B. Poďme. Zoženieme si lekárske potvrdenie.
A. Tak sa maj!
B. Tak sa mám!