Vlk cupital popredku a za ním si vykračovala Marienka. A tak šli, šli, až došli k Perníkovej chalúpke č.p. 1/1, nezákonne postavenej na území štátnej prírodnej rezervácie. Za plotom v ohrade sa popásalo sedem utešených kozliatok, uštipkávali si zo šťavnatej trávičky, preskakovali jedno cez druhé a tretie cez piate, lebo štvrtému sa nechcelo a siedme malo rajóny. Vlka dráždilo ich veselé šantenie a najradšej by ich bol hneď na mieste všetky roztrhal, pretože vlci sú na svete aj na to. Lenže pred Marienkou sa nechcel hneď na začiatku morálne skompromitovať, a tak len nalačno pregĺgal slinu a v duchu si brúsil zuby, pretože pilník si zabudol v kovovej klietke, z ktorej sa len nedávno vďaka amnestii dostal omylom na slobodu. Teda na vôľu, aby si to niekto nemýlil s Rudolfom Slobodom, prípadne s Jožom, lebo ten bol policajtom a mal psa značky vlčiak. Ale to by sme už odbočovali ako na križovatke bez semafora.
-Tu počkaj, za plotom! -prikázala vlkovi Marienka prísne. -A keby sa objavil nablízku niekto cudzí, tri razy zapískaj!
-A nemohol by som radšej tri razy zavyť? Na pazúroch sa pískať nedá.
-Tak dobre teda, zavy!
Marienka sa prešmykla cez bráničku k dverám chalúpky a stlačila tlačítko zvončeka. Nič. Stlačila ešte raz, ale iba raz, pretože dvakrát zvoní poštár. Opäť nič a ošesť tak isto.
-Som na pošte, prídem hneď. Kľúč je pod rohožkou, Babička. -prečítala nápis na dverách napísaný červenou kriedou, aby lepšie bil do očí.
Nuž teda vybrala kľúč spod rohožky a čosi – kamsi bola v chalúpke. -Lepšie to už ani byť nemohlo, -mädlila si Marienka ruky.
Začala snoriť po kredenci, po špajze, pod posteľou, po šuplíkoch písacieho stola. Narobila v chalúpke bordel ako v tanku. Až teraz si všimla na stole ceduľku: Perníky nehľadajte! Nie sú a nebudú! Vaša kríza.
Zato pod stolom našla plecniak s troma fľaškami spišskej borovičky alias lesného koňaku a balíčkom čipsov. To mala Babička nachystané pre horára, ktorý k nej chodieval na pravidelnú súdružskopriateľskopánsku návštevu. Ešte tam Marienka našla pár mäsových konzerv, po záruke síce, ale kto dnes na to dbá, zopár banánov, lebo po lese sa šíria fámy, že opäť nebudú, retiazku zo žltého kovu, dva prstene s očkom, zopár vkladných knižiek na heslo, päťtisíc korún slovenských v hotovosti, ktoré pre nedostatok času nestihla vymeniť za eurá. Všetko to Marienka napraskala do plecniaka a do dvoch igelitiek. Mobil nenašla, čo ako sa snažila, asi ho už niekto stihol šlohnúť.
Aby Babička celkom neškodovala, Marienka jej povysávala, umyla riad, vyprala spodnú bielizeň, povešala na šnúru, nech sa suší, poliala umelé kvety, nanosila vody vo vedrách, nakŕmila rybičky v akváriu a spláchla záchod. Presne tak, ako ju to macocha učila. S pocitom dobre vykonanej práce nechala na stole lístoček s podpisom Timurovci. Vyšla von, zamkla dvere, kľúč vrátila pod rohožku.
-Je vzduch čistý? -opýtala sa vlka, ktorý sa zatiaľ skamarátil s kozliatkami a tie mu vyskakovali na chrbát, poťahovali ho za fúzy, drobnými rožkami mu búchali do hlavy.
-Samý ozón! -potvrdil vlk bez pečiatky.
-Tak ideme! -zavelila Marienka ako rodený nadplukovník.
-Kam? -bol zvedavý vlk.
-Do… rybníka! -povedala Marienka (Pôvodne chcela povedať do riti, ale stihla si uvedomiť, že je slušne vychované dievčatko, čo jej macocha stále zdôrazňovala.) Hodila vlkovi na chrbát plecniak a prútikom ho popohnala pred sebou. Cítila sa ako vodca svorky.
A tak šli, šli a šli až dorazili k akejsi diere. Vlk zastal. Marienka tiež.
-Čo stojíš ako tĺk? -opýtala sa.
-Môžeme tu zostať, -oznámil vlk. To je vlčie dupä, -povedal a položil dôraz na hlásku ä, aby bolo jasné, že je slovenský vlk bez dvojitého občianstva. -Páči sa ti? -snažil sa vlk zistiť Marienkin názor na dúpätá.
-No, neviem, čo by som tu asi robila?
-Mohol by som ti ukázať moju zbierku kostí, -lákal vlk Marienku dnu. -Alebo zajačie kožky…
-Nič múdrejšieho ťa nenapadlo? -pohŕdavo sa opýtala Marienka. Ty vlk – hromotĺk!
-Mohla by si tu stráviť zvyšok prázdnin…, -presviedčal vlk ďalej, lebo vliecť ďalej plný plecniak sa mu už naozaj nechcelo.
-No, a keď príde vlčica?
-Tá emigrovala. Ale iba v rámci Európskej únie. Do Nemecka. Západného.
-Odprac tie kosti spred vchodu, kto to má po tebe obhrýzať?! Ešte si človek nohy poláme. -rozkázala a vošla dnu.
-Fuj, to je smrad! -mal by si vyvetrať. Už aj. Urob prievan, cug!
-A to sa mi ešte ani laby nepotia, -pokúsil sa vlk o kameňák. -Ale keď tu žiadne okná nie sú…ako vyvetrám? Veď ani vetry nemám…
-Zapni ventilátor!
Vlk zapol ventilátor, vrtuľa sa krútila a krútila a vzduch sa ventiloval a ventiloval až sa úplne vyventiloval.
Keď sa už dalo v pelechu ako-tak dýchať, Marienka ľavou prednou rukou siahla do plecniaka,vybrala z neho fľašu spišskej borovičky a šibalsky žmurkla na vlka.
Skontrolovala, či je štítok na vrchnáčiku neporušený, odkrútila vrchnáčik, usŕkla si priamo z hrdla a podávala fľašu vlkovi, lebo tu nikto iný nebol.
-Daj si!
Ja by som nemal…
-Prečo? Si hádam chorý alebo čo?
-Niekto tu musí mať aj rozum a človek to byť nemôže. A okrem toho, keď si vypijem, mám hlúpe reči, dostávam túlavé laby, nedokážem sa ovládať ani po onej …stránke, a…a…ani lekár mi neodporúča…
-Len si daj! Dnes pijú všetci – lekári, policajti, horári, babičky, karkuľky, psi, vlci, vtáci, býci, kozičky, mesiačikovia a dokonca aj poslanci. Tak prečo by práve vlk mal byť výnimkou?!
-Nuž nedbám -rezignoval nakoniec vlk , chcel uchopiť fľašu do jednej laby, ale zistil, že vlci si musia pri držaní fľaše pomáhať obidvoma labami podľa hesla laba labu umýva a smädnému sa o borovičke sníva. Nakoniec sa mu to za podpory ľavej zadnej naozaj podarilo, -glglglglglglglg- vyprázdnil Vlk Tĺk zvyšok fľaše na ex a odgrgol si s pocitom dobre vykonanej práce.
Marienka mu vytrhla fľašu z láb, obrátila ju hore dnom, ale na jazyk jej kvapkali už len posledné kvapky.
(pokračovanie nasleduje) D r a g o
Celá debata | RSS tejto debaty