Drahoslav Mika

Horné Uhry, 11.48 letného času. Zbojníci vylihujú, občas sa niektorý postaví, 

aby si ponaťahoval kosti, Oštinohovci, Kravinec  a Turoň-Zbojník mastia karty

(masťou, ktorá zostala na dne kotla, lebo tu sa hrnce ani kotle neumývajú. 

zásadne sa vytierajú čiernym chlebom, a ak je chleba nedostatok, tak aj 

kartami, ale nie kreditnými). Zjavne sa nudia.  

TUROŇ-ZBOJNÍK:          Ľahká žena! Čo budeme žrať?

MIŠO  ILČÍK:                 A či ja viem? Už aj maliny sme pooberali, aj jahôdky,

                                    lopúchy sú fuč,… Zbíjať sa nikomu nechce (To je dnes 

                                    národ!). Nech sa nikto neurazí, ale ste obyčajná banda 

                                    lenivá! 

UHORČÍK:                     A čo, keby sme tuto, Flokiho… na paprike… Vo Valaskej

                                     takých do klobás dávajú… 

FLOKI:                          (Vylezie na najbližší strom)

UHORČÍK:                     Ľahká žena! Rozumie…

RUDI OŠTINOHA:          A čo, keby sme šli na pánske trochu zemiačikov 

                                    pomezgerovať?  Možno Cigáni ešte všetko nestihli…

JERGUŠ  CHLAPIN:      Odkedy ty vyslovuješ Cigán s veľkým C? A dokonca

                                    trojčiarkovaným? 

RUDI OŠTINOHA:          Mal by si si dať uši prefúknuť. Cigán som vyslovil jasne

                                    a zreteľne s malým „c“. Všakže, Ilčík?  

MIŠO  ILČÍK:                 Ja som nič nepočul. 

TUROŇ-ZBOJNÍK:         Ešte môj starý otec rozprávali, a oni to od svojho 

                                    starého otca počuli, že onehda bol taký veľký hlad,

                                    že ľudia sa navzájom požierali. 

MĽANDRIAK:                A dneska sa vari nie? Sú na seba ako vlci.

GAJDOŠÍK:                  Keby aspoň Červená Karkuľka prišla…S košíkom… 

                                    s buchtami… 

MAŤO  KLIEŠŤ:             Ja by som sa aj s jednou buchtou uspokojil…

                                    (potmehúdsky sa usmeje a žmurkne)

FERI  OŠTINOHA:         Veru… Mohli by sme zjesť Karkuľku aj starú mamu…

Na poľane sa z ničoho nič objaví zhrbená starenka, zbiera liečivé bylinky a šípky. 

MAMKA  PÔSTKOVÁ:  (Lebo ona je to a nikto iný)  Pánboh pomáhaj, dobrí 

                                   ľudia. 

MIŠO  ILČÍK:                Pánboh vám daj veľa šťastia a zdravíčka, stará mať.  

                                   Kdeže ste sa nám tu nabrali? Veď sem už ani len drábi 

                                   nechodievajú, lebo nemajú na čo. Nieto ešte vtáčika – 

                                   lepáčika…

TUROŇ-ZBOJNÍK:         A my že ste oná… od Červenej Karkuľky, čo ju vlk oné… 

                                    zožral. A hladní sme, či by sa niečo pod protézu nenašlo? 

SIVÝ VLK:                    (Mihne sa v pozadí s vyplazeným červeným jazykom 

                                    nápadne pripomínajúcim pioniersku šatku)

MAMKA  PÔSTKOVÁ:   Vy o vlku, a vlk za chatou

MAŤO  KLIEŠŤ:            Keby len za chatou… Ja mám jedného v gatiach… tam, 

                                    vzadu, veď viete…

MAMKA  PÔSTKOVÁ:   Ľahká  pomoc, junáčik. Tuto, dám ti korienčok, požuješ, 

                                    uľaví sa ti…  Alebo ešte lepšie – tu máš pol litra borovičky, 

                                    vypiješ, a na vlka si ani nespomenieš. 

ZBOJNÍCI:                    Aj ja mám vlka, aj ja, aj ja…!!!  (Naťahujú ruky k starenke)

MAMKA  PÔSTKOVÁ:   Toľko páleného ja zase nemám. Ale keby ste si oné 

                                    miestečka masťou z kotla na noc potreli… určite by to 

                                    do rána prešlo. 

TUROŇ-ZBOJNÍK:         A čo som ja, teplý? Zadok si  natierať..?

MAMKA PÔSTKOVÁ?   Tak ty ešte nie si? Nekráčaš s dobou, junáčik. Teraz je 

                                    taký trend. Ak nie si teplý, ani do politiky sa nedostaneš.

                                    A nože, ukáž mi tvoje ruky!

TUROŇ-ZBOJNÍK:         (Natiahne ruky pred seba. Nazdáva sa, že mu starká z 

                                    dlane veštiť bude)

MAMKA PÔSTKOVÁ:    Ej, junáčik, junáčik, ..ako sekretárka, už len nechty aby 

                                    si si dolepil alebo nalakoval… Pracovať by si mal! Práca 

                                    šľachtí…   

JERGUŠ  CHLAPIN:      Veď aha – aké šľachy mi narástli, najmä Achillova… 

TUROŇ-ZBOJNÍK:         Moderné je – nerobiť!

MAMKA  PÔSTKOVÁ:   Nefajčiť, synku, nefajčiť, mňa neprebalamútiš…

TUROŇ-ZBOJNÍK:         Ale veď čoskoro nastanú nové časy… Šľachtených 

                                    zlikvidujeme, feudalizmus padne na riť, nastolíme 

                                    demokraciu… Ej, či sa nám len bude zbíjať!

MAMKA  PÔSTKOVÁ:   No, to je hudba budúcnosti…

MIŠO  ILČÍK:                 Figu! Hudba budúcnosti je, keď Cigáni v bruchu vyhrávajú…

                                    Keby nám aspoň múku pridelili, nejaké cestoviny… 

MAMKA  PÔSTKOVÁ:   Na pánske by ste mali ísť, junáčikovia, na pánske veru. 

                                    Bárs čo len na sezónnu brigádu. Lebo u nás na dedine 

                                    je to teraz tak – a čo mladé – zutekalo, a čo staré – 

                                    nevládalo. A tak  si páni, ku nám, dôchodcom, veľmi 

                                    dovoľujú. Nikto, veru nikto sa chudobného človeka 

                                    nezastane. (Utiera si slzy)

ZBOJNÍCI:                    (Súcitia so starenkou a plačú spolu s ňou)

TUROŇ-ZBOJNÍK:         Ešte že aspoň  na zbojníkov sa v zákone pamätalo…

MIŠO  ILČÍK:                 Veď my by sme sa, mamka naša, aj pomstili za všetky 

                                    krivdy, ale vrchnosť to zakázala. Vraj sa to musí podľa 

                                    zákona. Ale pre zbojníka platí iba jeden zákon – vlčí, a

                                    to i vtedy, kedy Pravda mlčí. Raz nás kvôli tomu po 

                                    hore naháňali. Tri dni nás naháňali, otca im naháňam, 

                                    aj tak nás nedostali. Alebo nie, otca nie, radšej im 

                                    naháňam anciáša. Tato náš boli dobrý chlap.  

JERGUŠ  CHLAPIN:      ešte nás tri dni budú, aj tak nás nedostanú do stanu. 

                                    Až z Detvy na nás pandúrov zavolali. Vraj ak sa 

                                    nepolepšíme, nabudúce prídu i s kukláčmi. 

MAMKA  PÔSTKOVÁ:   A, či by sa, deti moje milé, nejaký grajciarik nenašiel?

                                    Pre chudobnú vdovu. To akože pre mňa. Vraj ste už

                                    pozabudli na staré dobré zvyky – bohatým brať a 

                                    chudobným rozdávať!

UHORČÍK:                    (Poškriabe sa za uchom) … Keby na detskú onkológiu, 

                                    nepoviem, ale na chudobné vdovy…

GAJDOŠÍK:                  A ktože vám natáral také hlúposti, že sme chudobe 

                                    rozdávali? Čo sme my, dobročinný spolok?

MAMKA  PÔSTKOVÁ:   Nuž Zuzka, čo kedysi s Jánošíkom bandu bila. 

GAJDOŠÍK:                  Tak to je o inom… Ona bola Jánošíkova frajerka, nuž jej 

                                    dával… Veď i ona jemu… dávala. Tak prečo by on jej nie? 

MAMKA  PÔSTKOVÁ:    Asi to tak bude. Najprv mala opletačky s Jánošíkom a 

                                     potom s úradmi. (Šepká) Nemohla preukázať pôvod 

                                     majetku, a to ani bez spiatočnej platnosti. A Jánošíkovi 

                                     vraj páni šibenicu chystajú. 

GAJDOŠÍK:                   (Najvyšší čas… – ale to si iba pomyslí a nevysloví. Ešte

                                     to tak…)

UHORČÍK:                      A načo by mu bola? On sa bez nej kľudne zaobíde. On

                                     má všetko aj tak na háku. 

JANO  KRAVINEC:         Okrem slaniny. 

TUROŇ-ZBOJNÍK:          Takže, mamička, pochopili ste? Nie sme my, veru, 

                                     dobročinný ústav. Podporu žiadajte. Od cisára pána. 

                                     Lebo keď sa dostanú k moci demokrati, neviem, neviem…

UHORČIK:                      (Zanôti) Za cisáře pána a jeho rodinu, museli jsme 

                                     vybojovat Hercegovinu..! 

MIŠO  ILČÍK:                  Ale aby ste nepovedali, že sme ľahké ženy bezcitné, 

                                     nalejeme vám z našej lavórovice. (Nalieva a podáva jej 

                                     plný pohár, nie ako v krčme)

MAMKA  PÔSTKOVÁ:    Ďakujem vám, chlapci moji, Z celého ischemického

                                     srdca vám ďakujem. História vám to nezabudne. 

                                     (Vypije na ex.)

MIŠO  ILČÍK:                  A langoše nemáme…

MAMKA  PÔSTKOVÁ:    Ešte… Do druhej nohy…(Natrčí pohár Mišovi)

MIŠO  ILČÍK:                  (Nalieva, neľutuje)

MAMKA  PÔSTKOVÁ:    (Vystrebe aj druhý pohár) Tuším… vošiel do tej istej 

                                     (žartuje).  A povedzte,kde je Jánošík?

MIŠO  ILČÍK:                  Nepoviem. 

MAMKA  PÔSTKOVÁ:    Tak ja teda pôjdem. 

TUROŇ-ZBOJNÍK:          Len choďte, choďte, dávajte pozor, aby ste si neublížili… 

                                     A….a … a pozdravujte vlaštovky.  

MAMKA  PÔSTKOVÁ:    Tu vám, junáčikovia, aspoň toto… (Položí na peň niekoľko 

                                     balíčkov orbitu bez cukru)

MIŠO  ILČÍK:                  (Berie jeden balíček a číta)… BEZ CUKRU…

GAJDOŠÍK:                    Zatvorili ďalší cukrovar… Pomaly nebude z čoho páliť. 

JANO  KRAVINEC:         Aj Kuba sa na nás… Ešteže rum posielajú podľa 

                                     objednávky.  

MAMKA  PÔSTKOVÁ:    (Odchádza a pospevuje si.)  Icom-picom bol som  

                                     pri tom trávička zelená… 

FLOKI:                           Breše zo stromu babke na rozlúčku. 

TUROŇ-ZBOJNÍK:           Konečne je preč, môžem sa vyšťať. Baba-Jaga…

D r a g o   

(P o k r a č o v a n i e )