Môj Jesenin

2. apríla 2011 20:00, Prečítané 4 769x, Drahoslav Mika, MÔJ JESENIN

Slniečko sa nám v posledných dňoch trochu častejšie ukazuje. Citeľne zohrieva našu Zemičku aj tu, pod Tatrami. Jar, zdá sa, nezadržateľne prichádza. Aj letný čas máme… Nevdojak som si spomenul na Jesenina.

Článok som si zaradil do rubriky „pieseň v ušiach“ aj keď je vlastne o básnikovi. Jesenin tu dúfam, nie je mojim posledným poetom ale rubriku „báseň v ušiach“ si, zatiaľ, na blogu, nebudem otvárať. Ostatne, veľa Jeseninových veršov bolo zhudobnených (viď. príloha) tak aj medzi pesničkami je, iste, na dobrom mieste.

Pôvodne som to plánoval urobiť tak, že napíšem o Jeseninovi pár viet, pripojím nejaké videá a celé to zaradím na koniec článku o ruských pesničkároch, ktorý pripravujem. A bude po paráde. Napísal som nakoniec tých viet viac… a teraz si myslím, že urobiť článok s Jeseninom, kde nie je nosnou témou, by bolo neospravedlniteľné.

Myslel som, že sa trochu opriem o Wikipediu, prečítal som si niekoľko variantov, ale sú to samé nezmysly a navyše si navzájom odporujúce, ešte aj citáty sú neúplné, čo ich deformuje. Do Wikipedie môže písať hocikto, je to amatérska encyklopédia… a tak to aj vyzerá.

Doma sme mali nejaký zborníček jeho veršov v ruštine, ale to som bol ešte decko, a tak som tomu nejakú pozornosť nevenoval.

Na strednej sme ho nepreberali, a vlastne ani na vysokej, iba tak okrajovo. Ja som vtedy obdivoval Jevtušenka. Mal som tam jedného spolužiaka, ktorého mama bola Ruska a navyše učiteľka, a ten sa ma raz opýtal, či poznám Jesenina. Tak ma naviedol na stopu a začal som sa ním zaoberať. Celkom sa mi zapáčil.

Potom na univerzite v Leningrade som zistil, že stále je idolom Rusov, ktorí majú radi poéziu, najmä u mládeže. Jeho obrázok visel vo väčšine internátnych izieb. V jedno popoludnie nás zobrali na takú exkurziu Po Jeseninových miestach v Leningrade. Autobusom vozili. A robili takú prednášku. Vtedy si ma Sergej získal celkom. Aj keď som učil na strednej škole, bola to moja obľúbená téma.

Tu v Poprade s kamarátom Josipom dávame krčmám ruské názvy (používame ich iba my, konšpiratívne) Mali sme aj U Jesenina, ale tam sme prestali chodiť, lebo nás personál naštval. Teraz chodievame do Rasputina, prípadne na Ľubľanku.

Takže náš (môj) Sergej sa narodil r. 1895 na dedinke v Rjazanskej oblasti, prvé jeho básne (začínal ako 9-ročný) boli venované práve dedinskej tematike (Brezy, Jarabina, aj Kapusta bola ospievaná). Rodičia roľníci (v jednej Wikipédii píšu, že kupci, ale to je hlúposť). Vychovávali ho však starí rodičia.

Pochopil, že má v sebe viac talentu ako len pre dedinu, ešte nemal ani 20 rokov a vydal sa do Petrohradu s kufríkom a svojimi básňami. Zamestnal sa v tlačiarni, zapísal sa ako slobodný poslucháč na univerzitu (znamenalo to, že sa vzdelával bezplatne a asi bez toho, že dostane nejaký diplom).

Postupne sa začal zoznamovať a zbližovať s vtedajšou ruskou modernou, básnici Kľujev, Gorodeckij a podobne, a myslím že práve Gorodeckij u neho postrehol veľký talent a zoznámil ho s Alexandrom Blokom, vtedy už známym básnikom. A ten mu dával „lekcie“ z poetiky a naučil ho, čo je to lyrickosť verša. Jesenin sa dostával na výslnie, stal sa z neho bohém recitoval po krčmách, opisoval prostitútky, alkoholikov, banditov a rôznu spodinu. Bol viackrát ženatý, jednou z jeho manželiek bola vnučkou Lva Tolstého (pre zaujímavosť, Blok mal dcéru Mendelejeva).

Najväčší zásah do jeho života urobil vzťah s americkou tanečnicou Isadora Duncan. Zoznámili sa v Amerike – to ešte za cára – Bola o generáciu staršia od neho, ale v dejinách umenia to vraj bola jedna z najväčších vzájomných lások. Zobrala si aj ruské občianstvo a mala aj revolučné myšlienky. Zomrela veľmi hlúpo – viezla sa na aute a mala ten dlhý umelecký šál, ktorý sa zamotal do kolesa auta a uškrtil ju počas jazdy. Preto ja šály nenosím…

Nemal rád novinky v technike, najmä nie železnicu, ktorú nazýval (ako dáky čevenokožec) „železná cesta“, lokomotívu „železným koňom“. K revolúcii bol lojálny, aj keď sám sa za červeného revolucionára nepovažoval.

Zomrel v 1925, asi samovraždou, v hoteli, ak sa nemýlim Astoria. (Hitler tam veľmi chcel obedovať. Hitlerovi sa to, ako je známe, nepodarilo, mne áno.) Tesne predtým napísal posledné svoje verše na rozlúčku vlastnou krvou a dal ich komusi s priateľov. Ten ich strčil do vrecka, a spomenul si na ne až keď sa zistilo, že Jesenin je mŕtvy. (Van Gogh si zase odrezal ucho, lebo nemal farbu.)

Rôzne, najmä anglo-americké teórie sa snažia dokázať, že išlo o vraždu, ale videl som aj serióznejšie dokumenty, a tie to nepotvrdzujú. Keď ste v alkohole dostávate depku… V drogách tiež…

(Ináč by som zastával ten názor, že sme na tomto svete na to, aby sme tu splnili nejakú úlohu, danú zhora. Len nevieme akú. Keď ju nesplníme – alebo ak ju neplníme, ako sa to od nás Hore očakáva, sme povolaní späť na reinkarnáciu. Ja to beriem, samozrejme, z hľadiska filozofického, nie náboženského.)

Veľa jeho básní bolo zhudobnených, väčšinou ako romance, ja ich poznám najmä v podaní Anny German, Nikolaja Sličenka, Muslima Magomajeva aj iných. Romanciam ako žánru som prišiel na chuť doslova až okolo päťdesiatky. No a mám tú výhodu, že poznám autora a rozumiem jazyku, takže viem, o čom to je. Je tam treba dobre poznať jazyk, pretože piesne z básní Sergeja Alexandroviča JESENINA sú, myslím, hlavne o texte.

———-
Pár ukážok z tvorby Sergeja Jesenina v rôznych podaniach. V závere som objavil aj Sergeja Bezrukova. V životopisnom filme zahral Jesenina. Bezrukov už asi hral všetko, v jednom seriáli policajta, v druhom šéfa mafie, v rozprávkach, historických filmoch, tiež ho mám rád (skoro ako Jesenina) má tú hereckú charizmu.

Шаганэ ты моя, Шаганэ

Елена Фролова „Шаганэ“

Не жалею не зову не плачу

číta Jesenin Читает Сергей Есенин. Исповедь хулигана.

Две Гитары – Шагане (Anna László)

КЛЁН ТЫ МОЙ ОПАВШИЙ

ПИСЬМО МАТЕРИ

ТГОВОРИЛА РЩА ЗЛОТАЯ

ISIDORA DUNCAN (Z jej umeleckej školy) a jeho obľúbená pieseň (Podľa jeho sestry Alexandry) http://clubs.ya.ru/4611686018427399632/replies.xml?item_no=44912

úryvok z filmu JESENIN – jeho poetický súboj s Majakovským