Drahoslav Mika

Prológ: Poštárky a poštári to nikdy nemali ľahké. Kedysi, ale nebolo to zase až tak dávno, asi každý odoberal nejaký časopis, noviny. Keď sa človek, neskoro popoludní vrátil z práce, čakala ho v schránke (alebo už na stole), denná tlač a mohol si prečítať ranné správy. Blogy ešte neboli a chceli sme si niečo pekné a zaujímavé prečítať aj vtedy. Výber titulov u nás nebol veľký, mali sme tu, myslím, iba 3 denníky (a to som zarátal aj Roľnícke noviny) a pár časopisov. Naša rodina, okrem slovenských periodík, odoberala aj pár (asi 10) ruských. Detské časopisy pre deti, ženské magazíny pre manželku, Sovietskij fiľm (okrem iného) pre mňa. Poštári a poštárky to nikdy nemali ľahké, keď ale opúšťali náš vchod, iste sa im taška značne odľahčila.

(spieva Šaljapin)

————–
Vesmír ako láska
 
Istý čas so mnou pracoval jeden kolega, Poliak, Róbert Leszniakiewicz. Zaoberal sa chlapec  ufológiou, starou čínskou filozofiou a podobnými náukami a mával články aj v medzinárodných odborných časopisoch. Často nám rozprával o červených škvrnách Jupitera, erupciách na Slnku a rôznych čiernych dierach. O vplyvoch mesiaca a iných vesmírnych telies na nás bežných občanov a celú planétu Zem. Strašil nás rôznymi katastrofami, ktoré na nás čakajú za miliardy rokov.

Vesmír je najzáhadnejšie, čo môže byť (a tiež aj život ako taký a všetko s ním spojené). Zaujímavé, že týmito otázkami som sa zaoberal prakticky od detstva.

V časoch keď začali lietať prvé sputniky a ešte kedysi v 90-tich rokoch som kupoval časopis s touto tematikou. Už ani neviem ako sa volal, zo dva roky som ho sledoval. Aj keď som mnohým veciam bol schopný uveriť, po dvoch rokoch sa mi začalo zdať, že najmenej na 80 percent ide o rôzne ničím nedoložené senzácie, ktoré sa väčšinou odohrávali v Južnej Amerike na samotách medzi pastiermi, obyčajne s jedným človekom bez ďalších svedkov. Aj keď niektoré veci som považoval za zaujímavé, po období pochybností som ho prestal kupovať. No a dnes vedú moje záujmy opačným smerom – do staroveku.

Keď teraz trafím na zaujímavý článok o vesmíre, o jeho vplyve na nás, bežných občanov, o rôznych záhadných úkazoch odohrávajúcich sa v Južnej Amerike alebo nikde v lesoch a horách na samote, tak si ho niekedy aj prečítam. A pomyslím si svoje … 

————–
Oči čornye
 
Keby sa dal niektorý úsek, niektoré obdobie, zo života opakovať, u mňa by to určite  bolo to ruské. (21 – 22 rokov, zahraničné štipendium… to sa žilo!)  Stále sa mi ešte niekedy Leningrad (Sankt Peterburg) zjavuje v snoch. Aj Moskva. A Novosibirsk.
 
Ale nielen v snoch…  Keď teraz vidím film, ktorý sa odohráva na tých miestach, ktoré poznám, ktoré som vlastnými nohami prešliapal, na vlastné oči videl,  som dojatý a  vo vytržení aj v rozpakoch zároveň. Znovu cítim vôňu tých ulíc, parkov, námestí, fontán, budov, množstvo zelene a beloby (myslím tým briezky – princezné medzi stromami), tú zvláštnu atmosféru s milými ľuďmi …,som znovu mladý… a zaľúbený (do oných miest)

Raz som sa sám, len tak  bez cieľa, túlal starými uličkami Leningradu (Petrohradu). Moja priateľka, budúca manželka (s hlbokými čiernymi očami), bola v práci, a ja som celú jej smenu trávieval prechádzkami a lízaním vynikajúcej zmrzliny. Už vtedy som mal prečítaných veľa diel, ktoré sa odohrávali práve v Petrohrade (Dostojevskij, Gogoľ a iní). Vydal som sa ani sám nevediac ako alebo čo viedlo moje kroky  práve  týmito uličkami. Uličkami, v ktorých, ako písal Dostojevskij, aj cez deň býva tma. 

A naozaj som mal taký zvláštny pocit, ako by som bol v akomsi inom svete. Tak som tam blúdiac prišiel na akési veľké námestie, ktoré, aj keď to nebolo ďaleko od Nevského prospektu, najznámejšej mestskej magistrály, som tam dovtedy nevidel. Doba bolo poludňajšia, počasie slnečné, a to veľké námestie na moje počudovanie  – ľudoprázdne. Uprostred neho, alebo skôr excentricky,  stála dosť veľká budova, ktorá sa trochu podobala zvonku na nejaký zvláštny chrám alebo niečo podobné.  

Odrazu som zbadal krížom cez námestie približovať sa smerom k tej budove malé dievčatko, možno zo desaťročné, v ruke nieslo krčah alebo kanvičku, či čosi také. 

Išlo pomaličky a vošlo do tej budovy. 

Zvedavosť mi nedala pokoja a o chvíľu som vstúpil dnu aj ja. Čo ma potešilo –  bola to krčma. Okrem toho dievčatka, ktoré kupovalo do tej nádoby pivo, a krčmára – čašníka v jednej osobe (v ruskej rubaške bez goliera, prepásanej takým pleteným špagátom a vpredu s ručníkom – zásterou) tam nebolo nikoho. Sadol som si, dal som si pivo, potom ešte jedno. Dievčatko odišlo. Ja som dopil a pobral som sa tiež preč. Chvíľu som sa ešte motal v spleti starých uličiek, až som narazil na, mne známu, Gercenovu ulicu. A to už bolo, od frekventovaného centra mesta, len na skok.

Takmer som na tú príhodu bol zabudol, ale neviem prečo som si na ňu spomenul pred pár rokmi, možno pred piatimi- šiestimi. Zobral som mapu Leningradu (teda Petrohradu) a hľadal som to námestie. Avšak hoci som presvedčený, že aj dnes by som tam trafil, na mape som sa nezorientoval, neobjavil som to námestie. Ani manželka o ňom nevedela, a ona tam bývala, predsa len, trochu dlhšie ako ja.

Námestie s krčmou mi nedalo a ani dnes nedáva pokoja. Konzultujem to cez internet priamo s obyvateľmi Leningradu – St. Peterburgu. Každý spomína v oných miestach iba Issakijevskuju ploščaď. Tú však poznám a je na nej neustále plno turistov. Bývalý kolega Róbert Leszniakiewicz, kamarát Josip a iný sú presvedčený, že som bol v inej dimenzii… pomaly som bol schopný tomu uveriť aj ja. To mi tvrdí aj priateľka Tatiana, ktorá tam študovala a hovorí, že bolo by dobre zohnať mapu Sankt Peterburgu (Petrohradu)  z nejakého 18. – 19. st., a zistiť, či tam niekedy naozaj nejaký výčap nebol…

Asi pred dvoma rokmi mi priateľka Irina, poznajúca moju záľubu v ruských reáliách a kultúre, podarovala DVD-čko. Sú na ňom sfilmované Čechovove poviedky. Nie je to ale klasický poviedkový film rozdelený na viac samostatných častí, ale osnovu deja vytvára pomerne jednoliaty celok. Aj keď za základ je zobratá poviedka Dama s sobačkoj – Dáma so psíkom. Začiatok sa odohráva v niektorom talianskom letovisku, kde sa starší pán, hrá ho Marcello Mastroianni, zoznámi s ruskou dámou s oným psíčkom. Mastroianniho postava ten film vlastne drží pohromade. Keďže na „dámu s sobačkoj“ nevie nijako zabudnúť, vyberie sa do Ruska pohľadať ju.

Tam potom prežije príhody z ďalších poviedok Čechova.

Ako som to pozeral, odrazu som vykríkol: – To je to! To je to námestie!

– Aké námestie? – manželka hneď nepochopila o čo ide.

– No to z Leningradu (St. Peterburgu)! To je tá krčma! – A od radosti mi až slzy vytryskli.

Takže som vtedy, predsa len, v inej dimenzii nebol (alebo áno???). Lebo v ňu, inú dimenziu, verím. Verím,  že existuje, tu, paralelne s našim svetom. A možno tam aj každý máme svojich dvojníkov. A možno sa tam naše duchovno vracia po našej pozemskej púti. Tak predsa to nebol len sen, nejaký paranormálny jav, to námestie naozaj existuje… ja som tam bol, bol som mladý… a bol som zaľúbený… Všetko sa teda naozaj stalo, je to skutočnosť… všetko je pravda… (Ale moje druhé ja mi tvrdí opak. Moje ego a moje alter ego sa asi nikdy nedohodnú…)

 
film: http://filmin.ru/16075-ochi-chernye.html

————-
Epilóg: Keď sa starší človek obzerá za svojim životom, vybavujú sa mu v mysli určité momenty, len útržky, fragmenty vytrhnuté z kontextu. Podobá sa to, na poviedkový film. Spomínam. Je to, myslím, v podstate, celkom pekný film… (a nielen preto, že na horšie veci rýchlo zabudnem) tak trochu ľahkovážny, trochu zadumaný ale vždy plný života… ako keby ho natočil ruský režisér Nikita Michalkov. Ďalšie poviedky budú nasledovať.

————–
Prejav pri preberaní Oscara: Ďakujem predovšetkým celej svojej rodine. Rodičom, manželke aj deťom za ich lásku, podporu a trpezlivosť. Jošimu a kamarátom. Všetkým dobrým ľuďom. Ďakujem všetkým čo si môj blog čítajú. Veľmi ďakujem všetkým, ktorí pripísali pár milých slov a viet do komentárov k mojim príspevkom… a veľmi sa ospravedlňujem, že na ne nereagujem… (mám na to myslím ale dosť vážny dôvod) ďakujem za pochopenie…

na foto hore je režisér Nikita Michalkov
zdroj: http://www.weblo.com/celebrity/available/Nikita_Mikhalkov/526520/