Drahoslav Mika

Vrcholom mojich technických vedomostí bolo, keď som na vojne rozobral a zložil samopal SA 58. Oči mi pre každý prípad nezaviazali.  Podľa rezu samopalu a guľometu som pochopil, ako to funguje. Pochopil som aj, ako funguje ručný granát a atómová bomba. Tá bola asi najjednoduchšia.

Dokonca som to kedysi učil žiakov v Sečovciach na gymnáziu. Čo som na tej vojne ale nedokázal pochopiť, bolo to, že prečo ručný granát dokáže odtrhnúť aj nohu. Ako čerstvý absolvent vojenčiny som „musel“ učiť na celej škole brannú výchovu. Ruštinu a nemčinu, skôr len ako doplnkové predmety. To bola aj jedna z príčin, prečo som potom odišiel z civilného školstva do bezpečnostného. Tam mi dali učiť jazyky (v Spišskom Podhradí a neskôr Brne). A platili o pár stoviek viac. A vtedy to nebol malý peniaz. A učiť stále brannú výchovu na gymnáziu, alebo učiť žiakov v uniforme je už dosť podobné. Rozdiel bol iba v tom, že gymnazisti tajne fajčili a uniformisti verejne pili. A boli sme mladí a pekní… teraz sme už len to druhé…

Teda, aby som sa vrátil k téme… Moja technická schopnosť a spôsobilosť sa (zatiaľ) asi najviac prejavila, keď som za plnej prevádzky šiel vymeniť ventil na radiátore. Ja som sa síce radil, či je také niečo možné urobiť, a kamarát mi povedal, že áno, stačí vraj, keď priškrtím kohútik. Lenže ten kamarát (otcamunaháňam!)  nebol kúrenár, ale elektrikár (dokonca s jedným ročníkom vysokej školy). Nuž som si nový ventil prichystal, starý aj keď spočiatku odolával, som nakoniec vyšrauboval respektíve vyskrutkoval.
No a ďalej to už naozaj neželám nikomu, čo som vtedy zažíval (možno iba niektorým politikom, lenže tí po takej katastrófe jednoducho vymenia byt). Ako na potvoru, bol som doma sám, bola sobota a aj susedia poodchádzali niekam na chalupy, avšak v uzavretom byte na siedmom poschodí by mi boli málo platní aj keby boli doma.  To som ale predtým považoval, samozrejme, skôr za výhodu.

Manželka prišla síce už asi po necelej hodinke, ale kým sa patrične zorientovala, kým zmobilizovala susedov, kým v pivnici odstavili stupačku (figu borovú viem aj teraz, čo tá stupačka vôbec je), kým dobehla havarijná služba…  a kým manželka urobila proste všetko, čo dobrá žena v takýchto situáciách vykonať  má (navyše mi stihla aj vynadať), prešlo veľmi veľa času a hus čakala na ten svoj klas. Teda gunár.  Ja som po celú tú dobu (epochu) držal prst na ventile striekajúcej, dosť teplej a dosť špinavej vody. Ja celý mokrý… koberec mokrý… sused zdola vytopený… celá izba a moja zákonitá ostriekaná… radšej ďalej nespomínať… Mal som 99 chutí cez otvorené okno vyskočiť, to jedno percento mi zachránilo život (ale je toto nejaký život?) 

Odvtedy čomu  nerozumiem, do toho sa nepúšťam. A ten bývalý  kamarát, čo mi tak dobre poradil, pracoval (možno už tušíte) ako policajt. Veliteľský káder. … (Z kruhov blízkych kosoštvorcom som sa dozvedel, že už tam nepracuje)

Ale naučil som sa aspoň jedno – v podobnom prípade treba dať handričku na koniec nejakej paličky (varešky) a tým ventil utesniť. Ak vás za ten čas nezaplaví. A stále tvrdím jedno – väčšia hlúposť ako plávajúca podlaha je len lietajúci plafón!
 

ilustračné foto     zdroj: http://flog.pravda.sk/fuxovov.flog?foto=44278