Drahoslav Mika

 
V poslednom ročníku strednej školy pár mesiacov pred maturitami nám dovolili v triede sedieť kto s kým chce, presnejšie povedané, tolerovali nám to. Správali sme sa slušne, tak prečo nie? 

Akosi sa tej našej krvi žiadalo byť v blízkosti opačného pohlavia. Ja som sa usadil do zadnej lavice vľavo pri okne k Erike K. Spriatelili sme sa a aj  po škole sme zostali dobrými priateľmi. Iba (vlastne prečo iba? – Až!) Priateľmi. Stále sme si mali čo povedať. 

Asi po roku sme sa stretli v Košiciach, a ako „básnik“ som naše stretnutie nemohol nechať bez povšimnutia. Nevideli sme sa potom už takmer štvrťstoročie. 

E R I K E     P O   R O K U 

Je trblietavý večer zase,

zostal som chvíľu v mraze. Sám.

A vo vetristej serenáde

venujem hlavu spomienkam.

Veď bolo to snáď iba včera,

keď sme v triede spolu sedeli

a z môjho študentského pera

verše ešte inej leteli. 

I vtedy večer stál som sám

a svet sa so mnou ticho točil,

zrak priblížil sa ku hviezdam –

v dvoch z nich som uzrel tvoje oči.

A tie dnes opäť hľadia na mňa,

rád by som sa dal nimi zviesť…

No smutne hľadím do neznáma –

hviezdy zvú ma na snežný ples. 

D r a g o        19011968