Drahoslav Mika

http://flog.pravda.sk/stabex.flog?foto=246234

(Pokračujem.) Tak som sa rozhodol, že keď budem nabudúce pozerať Sedem statočných, tak už budem konečne fandiť Kalverovi. Chudák, veď jeho nikto nemá rád. Možno je preto taký „zlý“. Celkom by sa hodil do slovenskej politiky. Ináč z amerických filmov dokážem pozerať už iba staré westerny. Pozerám hlavne filmy dokumentárne (história, cestopisy, príroda, kultúra – mne STV2 vyhovuje) staršie české, naše, francúzske a ruské komédie a historické filmy. Krváky ma už dávno prestali baviť. Stačilo. Dosť bolo násilia! Každý piaty pivár na Slovensku je týraný. Ale to televíziu nezaujíma. 

Bol som u Džočiho doma. Potreboval som preložiť niečo z angličtiny. A on vie aj po austrálsky. Teda nie po aborigénsky, ale civilizovanejšie. Z mrazáku som vybral na ľad stuhnuté grécke víno Retsina (kupujem si ho v Kauflande  –  skrytá reklama!!! – aby som sa aspoň trochu cítil ako v Grécku). Neviem kto to víno dal do mrazáku, veď to mohlo roztrhnúť fľašu. Našťastie, fľaša zostala celá a plná. Len štoplík vytlačilo von. 

http://flog.pravda.sk/ koletka.flog? foto=258888

K Džočimu to mám takých 15 – 20 minút peši. Akurát bol doma vo vani (otvorila jeho manželka), nuž som mu tú fľašu podal, aby ju rozmrazil. Len rozmrazil, ale nezohrial. Kým potom Džoči prekladal (z angličtiny) popíjali sme to mrazené víno. Potom ešte Džoči vybral svoju fľašu vína z chladničky (to už nebola Retsina). Bola pri tom aj jeho manželka Mária a pes Donko. Raz na krste knižky dostal Donko ochutnať pivo. Nepohrdol. Ale nespieval. Nakoniec sme si  teda zaspievali my, naše zbojnícke, juhoslovanské aj ruské pesničky, ktoré nás učili v škole a niektoré mnou prepašované až z Petrohradu, alebo ak chcete, vtedy to bol ešte Leningrad.

Okrem psa Donka má, v byte u Džočiovcov, trvalé bydlisko aj veľký kocúr – eunuch, Doktor Vanil. Ja som ho prekrstil na Belmonda. Keď ho fotografovali, doslova pózoval, akoby tomu rozumel. Ale čo, ak naozaj..? Všeličo sa stáva…

……………………..
Toto je môj prejav pri príležitosti krstu Džočiho zbierky SLNEČNICE (2007).

S L N K O

          Životodarné i zničujúce. Tróni si na Nebi a je v ňom čosi Božské. Ale aj rozprávkové. Tak ako Mahuliene, ani jemu sa nepozriete do očí. Ešte tak zaránky alebo zvečera… Dokáže nežne pohladiť i zahriať. Bez neho by nebolo na Zemi Života. Ono však dokáže Život aj zničiť. Dokáže vypiť životodarnú vodu a nás láka dať si ten pohár životabudiča s obláčikom bielej peny navrchu.

          Bývajú dni, keď si takto sadáme s Džočim za stolík v zadymenej krčme (my, nefajčiari), dožičíme si trochu toho horkastého nápoja farby Slnka, a rozhovory nemajú konca – kraja. Téma strieda tému, jedno pivo stráži druhé, a nebyť chlpatého hnedastého psíka Donka, jednej z veľkých Džočiho lások, neviem, neviem… Oni si jeden bez druhého nedokážu život predstaviť… Majú sa radi a milujú sa – navzájom.

          Ľudia milujú Slnko. Keď svieti, povedia si: -Dnes je (bude) krásny deň. A keď je deň krásny, aj ľudia sú krajší, sú k sebe akísi milší… V uliciach vidieť viac úsmevov, viac obnažených tiel a hádam aj duší.

          Slniečko sa usmieva, – tak hovoria ľudia už od nepamäti.

          A Slnko má aj svojich vzdialených príbuzných. Nielen tam, vo Vesmíre, ale priamo tu, na našej Matičke Zemi. A je ich nespočetné množstvo. Sú medzi nimi osamelí bežci (stojci), ale aj takí, ktorí žijú družne jeden vedľa druhého, jedna vedľa druhej, ikstá vedľa ypsilontej… Máte pravdu, sú to – S L N E Č N I C E.

          Len čo rozkvitnú na poli či v záhradke, z ich kvetov vyžaruje teplo Slnka, jeho neha, jeho úsmev. Stačí pozrieť na lány Slnečníc z cesty, na zlatožlté more, ktoré priam láka, aby sme sa do neho ponorili, splynuli s ním ako s božstvom… Ale aj tie, čo žijú osamelo alebo v neveľkých komunitách v záhradkách majú svoje neopakovateľné kúzlo. Sú vyššie, mohutnejšie, hlávky sa im naťahujú kamsi do oblakov. Dovidia doďaleka. Možno spomínajú na zašlé časy uctievania Apollóna, Hélia, Svarožiča či Faethóna na jeho slnečnom voze a vyzerajú ich, či sa nenavrátia. Sú balzamom na dušu. Môžeme im pozerať do tváre, od rána do večera sa nimi môžeme kochať a môžeme im zverovať svoje najintímnejšie tajomstvá. Ony nás nevyzradia, nezapredajú. Na svoj peľ lákajú včielku i čmeliačika, na svoje zrelé zrnká vtáčika – letáčika. A nás napoja zdravým olejom – balzamom na telo. A kto chce, nájde si v tôni ich veľkých listov aj trocha chládku.

          Preto básnik a záhradkár pestujúci pri potôčik stále zopár Slnečníc, Džoči (Džouko… majúci aj iné pseudonymá), človek Prírodu milujúci a všetko živé v nej (najmä Človeka a čistú Detskú Dušu), poet s veľkým… pozorovacím talentom, nad našim Bytím sa zamýšľajúci, Bard, ktorý sa dokáže tešiť z maličkostí tohto sveta majúci pocit potreby zdôveriť sa so svojimi myšlienkami, pocitmi, náladami svojim priateľom, blízkym, známym nevynímajúc ani tých štvor-, šesť-, či osemnohých (Dokazali to jeho zbierky Milujem 1 -7, Nezábudky),  dnešným slnečným dňom  krstí svoje ďalšie dieťa mnohodetnej rodiny –  SLNEČNICE. Alebo ak chcete Slunečňiki, Suncokrety, Podsolnuchy, Sonnenblummen, Nápraforgó, Ilíanthos, Khamóro luludi, Saulgrieze, a t.ď.

D r a g o   (Grék)     Deň Slnka, 21042007

(Tento text som napísal na Džočiho požiadanie a je vytlačený aj na prebale jeho básnickej zbierky.)

………………….
Od onoho dňa pribudli zbierky: Rozuzľovávanie a iné roz – d -umy
                                                 Grajciare z troch grošov
                                                 Chvála piva a iné pivoviny

Za všetky, z rozsiahlej básnickej tvorby, aspoň pár veršov. Vybral som ich z Džočiho zbierky „Milujem…“
 
Vernársky les

Ako les opísať,
keď iba cítiť dá sa
vernárska lesná krása,
Božia jeseň je v nej,
viem, cítim dotýkam sa…

Každý krok šuští
po žltom brezovom lístí,
po koberci z machu,
hliny, trávy a ihličia,
večný je život a Láska,
ktorú si ľudia dožičia…

Cítim, že vo mne žblnká
vernársky lesný potok.
Ja s Tebou a pri Tebe,
chcem potichu žblnkať,
či si kráľ a či otrok.

Vernár – les / nedeľa 18101998 15:15
 
Ružová pivónia

Na tenkej stopke
ružový kvet sa kýve,
drobne husto prší,
hoc všetko šedo vyzerá,
melódia dažďa, vôňa kvetu,
telo aj dušu mi lieči.

Dážď z Nebies padá,
na Zemi kvapka každá
nebeská slza nahá
do nahých lupeňov
pomaly vteká…

Vnímam, čo sa to deje,
cítim vôňu pivónie,
jemné kvetu chvenie,
prežívam to nádherné
s prírodou milovanie.

Na záhradke / 27061998 9:30

………………………………..
Fotografiu sem bohužial nemôžem dať… ale Džoči sa nápadne podobá na Ivana Bortnika zo seriálu „Soňka – Zolotaja ručka“. Je to seriál, veľmi dlhý, zatiaľ hádam neukončený, odohráva sa v Odesse aj Petrohrade… Ivan Bortnik je ten s tými fúziskami a v bielej uniforme.

 

Z Džočiho obľúbených:
 
„Na brehu domček malý, na ňom sú okienka dve…“  –   Tereza Kesovia, asi najjemnejší hlas, aký Juhoslávia kedy mala, aj mne sa veľmi páči.


 
Len neviem,prečo sú pri juhoslovanskej pesničke ruské suveníry.


 
Toto si spievame spolu, keď sme už v mierne pokročilom štádiu morálneho rozkladu… „Na posledňuju pjaťorku, najmu trojku lošadej“… Ideme si tak v Grécku po mestečku Leptokária = Oriešok, pred obchodom vyvesené tie turistické ručníky. Už z diaľky som si všimol, že na jednom je Trojka (konská) a zasmial som sa, že to by som mal kúpiť Džočimu. Prídeme k nim na dosah, pozerám, a oni naozaj stoja 5 euro. Smiech bol ešte väčší.