Hornouhorský zbojník Juraj a jeho družina 23 – pasca na Kisonaya - Drahoslav Mika - Blog

Hornouhorský zbojník Juraj a jeho družina 23 – pasca na Kisonaya

19. apríla 2011 23:00, Prečítané 4 789x, Drahoslav Mika, ZBOJNÍK JURAJ A JEHO DRUŽINA

O päť minút predtým

Jánošíkov klon Kišonay uniká riedkym lesom (aby ho bolo vidieť) a navyše v hustom lese by sa mohol poškriabať černičím a podobným kríčím a popŕhlť žihľavou, čo by u neho v prípade alergie mohlo vyvolať púpence po tele, pretože zaočkovať ho nestihli, a ani by sa bol nedal, lebo felčiarom nedôveruje. Ešte tak pustiť žilou… Surovec a Maťo Kliešť sú mu v pätách. Kišonay, keďže nie je skutočným, ale iba domnelým zbojníckym kapitánom, nie je veľmi vytrénovaný a ani previerky fyzickej zdatnosti neabsolvoval. Keďže bežať veľmi nevládze, húta, ako by ináč dobehol svojich prenasledovateľov. A páli mu veľmi dobre, skoro tak ako kremienkové kresadlo pri zakladaní ohníka, pretože veľmi rýchlo si spomenie na resti a neresti Hornouhorčanov. Siahne do záhrenia, vyberie dve pollitrovky, hádam ani sám Stvoriteľ nevie, odkiaľ sa tam vzali, a pohodí ich nenápadne na zbojníckom chodníčku. A neboli by to naši zlatí chlapci, keby na ten špek alias slaninku nezabrali ako zlatá rybka na dedkovu návnadu. Zohnú sa pre fľaštičky, sadnú na prvý vhodný pníček a požívajú a požívajú čo im hrdlo ráči. Kišonay zatiaľ spomalí a stráca sa v čoraz hlbšom lese. Len sojka roznáša túto správu od buka do buka, ďateľ sa ujíma svojej morzeovky, ale ktože sa zo zbojníkov učil vtáčiu abecedu, keď Hornouhorskom letí americký jazyk.

Kým sa oni dvaja takto častujú a Kišonay sa stráca ako v londýnskej hmle, v neďalekom lese na maličkej čistinke, kde iba líšky chodievajú dávať dobrú noc a vlci dobré ráno, pri studničke obrastenej machom sa objaví podivné indivíduum. My zatieľ nevieme, kto to je, a ani sa o to nesnážime, pretože to nie je naša starosť. My len pozorujeme na život unaveného driečneho chlapa, ktorý hľadá, kde by po prebdenej a po prechodenej noci oddýchnuť si mohol. Ako tak snorí, objaví studničku, zistí, že táto je bez vody, lebo vodu hornouhorskú dávno zahraničné firmy sprivatizovali, a že v studničke je taký výklenok, kde by sa pred divými i civilizovaným zvermi ukryť mohol. Nuž ta vlezie, zhrabne trochu suchého lístia, pod hlavu položí pár chumáčov machu a uloží sa na denný odpočinok.

Surovec a Maťo Kliešť medzitým dopijú svoje prídely, ku ktorým sa dostali ako slepá kura k zrnu, rukávmi haleny si utrú ovlážené ústa a pokračujú v prenasledovaní po postupne čoraz chladnejšej stope.

MAŤO KLIEŠŤ: Daj hrebeň.

SUROVEC: Načo?

MAŤO KLIEŠŤ: Prečešeme to tu.

SUROVEC: Hej, aj naondulujeme a natupírujeme.

MAŤO KLIEŠŤ: Aha, studnička. Ako na zavolanie. Poďme k nej.

SUROVEC: Nemyslím, že by Jánošík (lebo oni ešte nevedia, že ide o

klon) spáchal samovraždu skokom do studne. On má vo

hviezdach inšô napísané. A plávať asi vie, veď dovolenkovať

zvykne v Ilýrii.

(Medzi rečou podídu k studničke)

MAŤO KLIEŠŤ: Kde len môže byť?

INDIVÍDUUM: (Neželá si, aby sa mu nejakí bezdomovci nasťahovali do

susedstva, a tak sa rozhodne, že sa zamaskuje za ozvenu)

Kde len môžu byť…Kde len môžu byť… Kde len môžu byť…?

SUROVEC: Asi je v lese..

INDIVÍDUUM: Asi je v lese…Asi je v lese… Asi je v lese…

MAŤO KLIEŠŤ: Abo žeby v studni?

INDIVÍDUUM: Abo žeby v studni…Abo žeby v studni…Abo žeby v studni..?

SUROVEC: Nasypme tam antrax!

INDIVÍDUUM: Je v lese…Je v lese… Je v lese…

MAŤO KLIEŠŤ: Poďme na neho ľsťou.

SUROVEC: Ako?

MAŤO KLIEŠŤ: Zobral som svoju prázdnu fľašu od pálenky, čo sme teraz pili.

Nacikáme do nej, aby vyzerala ako plná, a zavesíme nad

studňu. Ak je dnu, určite zaberie. Bol by v tom čert, keby sa

nechytil.

SUROVEC: Nedbám.

(Robia návnadu, cikanie nemusí byť vidieť, to si každý pozrie

u lekára pri odbere moču)

Medzitým, aby sa niečo dialo, Surovec a Maťo Kliešť stavajú pri studničke posed ako na diviaky (Nie obec Diviaky, ale divé svine). Potom vylezú hore, sadnú si a striehnu. Nad studničkou sa hompáľa fľaša zavesená na konári plná moču, takže z diaľky to ozaj vyzerá ako staroslovanská slivovica 52-ka. Aby sa nenudili, chvíľami sa čistinkou mihnú smädné zvieratká – trofejný šestnástorák, zajačik ušiačik, jazvec bez hlavy a dokonca aj teta diviačica s kŕdlikom mladých prasiatok. Žirafy, aspoň zatiaľ, nie sú žiadúce. Ovzdušie trochu časom stmavne, a tak Maťo Kliešť a Surovec si ani neuvedomia, že už po dva razy odpili z pascotvornej fľaše, lebo pre zníženú viditeľnosť sa len ťažko dá rozlíšiť fľaša od nefľaše.

MAŤO KLIEŠŤ: Stmieva sa… Nebol v tej fľaši nejaký denaturák?

SUROVEC: Tuším nie. Kde by sa tu nabral? V hore sa stmieva skôr a

rýchlejšie.

MAŤO KLIEŠŤ: Ja sa začínam báť.

SUROVEC: Pokračuj v tom istom duchu. Ja sa bojím iba jedného – aby

nám neubzikol. Ako prvýkrát.

MAŤO KLIEŠŤ: Neubzikne… Ak zaberie na fľašu, neubzikne. Ja som pod

fľašou nastavil pascu – takú, na medvede…

SUROVEC: To si nemal. Veď čo, ak príde o nohu? Vieš si ty predstaviť

Jánošíka bez nohy? Taký Jánošík, to ti nie je pirát.

MAŤO KLIEŠŤ: Možno vlezie do pasce hlavou. Pretože správny zbojník na

všetko ide hlavou.

SUROVEC: No… (Nenachádza slov)